Basnicky.sk

Nočné myšlienky blúdia hlavou každého básnika.
Aj múza opantá jeho ešte stále krvavé stehy na rukách.
Svoj tieň vrhá na plamienok žeravej sviečky.
Tichá noc so splnom mesiaca,
únava s nespavosťou.
Počuješ? Už znejú slová našej piesne.
Zápalky spadli na zem.
Si ďaleko a zároveň tak blízko.
Blízko, až mi srdce horí.
Stačí, ak ho nezahasíš. Nechaj ho ďalej
horieť. Veď horí láskou...
Krásna je tá medzihra, ktorá nás spojila.
Avšak osud nedoprial nám toľké šťastie.
Slzy smútku a beznádeje objavili sa priskoro.
"Už sa to končí!" vravel mi anjel na rohu ulice.
Zrazu padla kvapka z neba. Ďalšia
a tam ďalšia...Slzy oblakov.
Doznievajú posledné slová piesne.
Na moje srdce sa pritislo ľadové pole kvapiek.
Chlad a zármutok. Prestávam dýchať.
Slová sú preč.
Odvial ich vietor.
Je koniec.
Neskoro na prebytočné záchrany.
Choď! Si voľný.
...A plamienok zavraždil prievan...
Pomaly svitá na obzore a ja zaspávam.
Chcem snívať o "nej".
Vraj jej horelo srdce láskou.
A potom ju zaliali ľadové kvapky.
Žila piesňou. Stále žije,
no pieseň je mŕtva.
Vraví sa, že ju zabil vietor...
Je pusté skoré ráno a ja zaspávam
s obeťou mojich myšlienok.