Basnicky.sk

Hľadela do tmavého obrazu seba. Teraz bol omnoho realistickejší. V každom prípade to bolo po prvýkrát, čo vo svojom odraze videla vlastný výraz.. Rozcuchané vlasy, zmetený výraz, tmavá tvár, nepríjemne oči, svietiace odleskom lampičky, pootvorené pery chvejúce sa pri každom zdesenom, roztrasenom nádychu a výdychu. Triasla sa, hoci nemala prečo. Vydesená.... Stratená...Zblúdená...
Sledovala vlastné oči. Boli desivé. Ich výraz bol dravý. Ale zároveň.... Kdesi v hĺbke... Nie... To si musela len namýšľať. Alebo...Veľa sa odvtedy zmenilo. Ale...Nie! To je šialenstvo. To..
“Ale... prečo tu máš takú tmu? Zasvieť si!“ povedala jej matka
Nahnevane fľochla na ňu a potom opäť do zrkadla. Ale... To čo videla predtým, sa už neobjavilo. Muselo sa jej to len zdať. Ale čím viac sa snažila vybaviť si ten obraz v hlave, tým bol nejasnejší a nakoniec sa rozplynul niekde na okrajoch jej vedomia. Teraz to, čo videla v obraze ju nevystihovalo. Vlastne ju to nevystihovalo nikdy. Tak prečo výnimka?
Bola prekvapená, ako sa môže v bytosti tak presiaknutej zlom, ako je ona zračiť toľká nádej a šťastie. Aj keď vždy svojmu odrazu hovorila, usmej sa a tvár sa akoby nič, doteraz si myslela, že je to len... Len tak. Len hra. To nie je ona.

Hľadela do jeho očí. Ten pokoj. Istota. Ako...? Je to možné?

Tma. A obraz pred ňou. Rozcuchané vlasy, zmetený výraz. tmavá tvár, pokojné oči svietiace nádejou. Jeho oči. Tak veľmi sa bála. Vždy sa bála. Svojich očí... A rán. V tomto svete. Teraz... Teraz má vlastný svet. A v ňom... Jeho oči. .... čo len... Mám ťa rád...

Neostane to len prázdnou frázou?