Basnicky.sk

Mesiac visí nad mestom a pozorujem jeho pád.
V meste odohralo sa veľa vrážd, nemám ho rád.
Mesačný svit osvieti vrahov čierny plášť
a v jeho čiernych očiach nič... len zášť.

Jeho tiché kroky nedovolia ho začuť v tme.
Len jeho úsudku vďačíme že ešte stále sme.
Jeho obeť nevykríkne... je tichý ako smrť.
Bohvie prečo si vybral práve túto štvrť.

Aká irónia že ho nikto nikdy nehľadal.
Veď načo... každého on sám vyhľadal.
Jeho šikovné prsty otvoria všetky dvere
a pach krvi ho vždy pri srdci hreje.

Kožené rukavice silno stisnú ústa
skúsene, veď obetí mal už spústa.
Tupí nôž zareže sa do kože a hlbšie.
Jeho snaha... nech to trvá dlhšie.

Obete sa už zo zvyku nikdy nebránia,
veď sú z prachu, a v prach sa obrátia.
Besný úškľabok jeho drsnej tváre
je posledné čo uvidíme... prídu chmáre.

Posteľ nasiaknutá krvou... tichá spoveď.
Vrah sa modlí: „Bože... k svetlu ma odveď.“
Jeho myšlienky mrazia vodu i vzduch
a celým domom sa šíry krvi puch.

Jeho hobby... vraždy pri mesačnom svite.
Tak ľudia kľudne ďalej doma spite.
Život i tak raz skončí, tak načo čakať,
a nad neúspechmi denne plakať.

Kožené rukavice, tupí nôž a krutá tvár.
Jeho život bol stále samí svár.
Trápil ho život a že bol stále sám.
Trápi ho život, a preto ho berie nám.

Jeho hobby... vraždy pri mesačnom svite.
Tak privítajme ho vo svojom byte.
I ja teraz len nemo v tichu sedím.
Jeho slová: „Vaše duše zdedím.“