Basnicky.sk

Zdupaný osudom
váľa sa v prachu po zemi,
chcel by, no nemôže, nedá mu vstať.
Prvý raz poznáva pocit,
keď nikto nie je mu na pomoci,
keď pomôcť sám nijako si nemôže,
od zimy celý sa trasie...
Strach...?
Nie, ja nie som zvyknutý prehrávať!
Nebojím sa osudu...!
Beznádej kruto zväzuje mu
dušu, myseľ,
a on vidí, že nič nie je také,
ako kedysi si myslel,
že vždy zvíťazí ten pravý zmysel,
že nikdy, nikdy netreba sa báť...
Prvý raz život ukázal ti,
čo pravý, skutočný je strach...

Zdupaný osudom
váľa sa v prachu po zemi,
nevidi,
/alebo len nechce vidieť,/
že niekto iný pohral sa s jeho osudom...,
On však nevzdáva sa,
znova a znova zmorený brodí sa blatom,
kým stačia mu sily...
Je ako strom, ktorý,
hoc búrkou napoly zborený,
bude vzpierať sa,
brániť iných,
kým bude cítiť aspoň jeden koreň živý
v mohutnej zemi...
Len tak oplatí sa mu žiť...

Je teda naozaj v tom toľko viny?
Len žiť a nikdy sa nebáť iných,
vzoprieť sa všetkým a vśetkému,
neustúpiť ani tým,
čo hovoria si nadriadení,
neskývať tvár si do dlaní...
Či je v tom ozaj toľko viny,
že zaslúži si trest...?