Basnicky.sk

Keď si mi uletel, anjeli v nebi plakali.
Cez dlane až k srdcu slzy sa tisnú,
pršalo tichúčko, aj moje vzlyky ustali.
No je mi smutno, ako vedierku na opustenom pieskovisku.
Teraz som sklenená.
A mám strach, že zakopnem znovu.
Včerajšie zodraté kolená ešte vždy stonú.
Utopené sklo v duši zanechalo diery,
a od bozkov, čo nechcel si,
mi umierajú pery.
Keby existoval liek na žiaľ,
neboleli by ma viečka.
Tak si naordinujem zábudlivý čaj
a pár dní prečkám.
Snáď...
Zabudnem.