Basnicky.sk

Moje rany východom slnka nezahojíš.
Čakala som ťa opustená deň čo deň.
Vravela som si, že ty mi za to určite stojíš,
keď si prišiel, nebol to len planý sen.

Samota ma mávala v moci,
v strede týždňa každého.
Snívala som o Tebe nielen v noci.
Cítila som, že som možno našla toho pravého.

Kráčala som ulicou, kráčala tmou.
Kráčala som tajne za Tebou.
Na cestu mi mesiac svietil,
na cestu k Tebe posvietil mi.
S tebou som túžila kráčať tmou,
do krajiny anjelov...

Bol si mojim všetkým,mojim snom.
Často som Ťa videla postávať mi za oknom.
Nehu aj lásku si mi dodával,
v ťažkej chvíli si mi ruku podával.

Podala som Ti aj ja svoju ruku konečne.
Ty a ja, my dvaja spoločne,
krásne chvíle sme spolu prežili,
večnú lásku sme sami sebe sľúbili.

Ubehol mesiac, možno dva.
Srdce mi zahaľovala predstava.
Lásku k inej si zrejme skrýval,
ani zbohom si mi nezakýval.

Odvtedy tŕňom sa mi pozrieť na Vás bolo.
Možno by radšej stačilo len to jedno slovo,
ktorým by si mi povedal málo a zároveň veľa.

Prečo Ti to bolo tak ťažké povedať?
Stačilo koniec, nič viac.
Vieš, nechcela som Ťa spovedať.

Keď za okno sadala biela zima,
pomrzlo všetko naokolo.
Krutou lžou si ma ranil, opustil.


Prečo si mi to nepovedal?
Prečo ma už nemáš rád?
Prečo si ma tak veľmi sklamal?
Prečo nie si už ani kamarát?

Koľko tmavých utrápených dní,
si mi tvojim skutkom privodil.
Viem, o čom Tvoje malé srdce sní,
tým si mi moje zlomil,zahodil.
No čas Ti však ukázal,
akú chybu si spravil.

Chcel si ma predsa len späť.
Plakal si mi pred oknom.
Ja však kráčam dopredu, nie späť!
Aj keď Ti slzy tiekli potokom.

Nechcem sa k Tebe znovu vrátiť.
Nedovolím ti moje srdce nanovo spáliť!
Aj keď si tvrdil, že môžem byť opäť šťastná.

Teba som ľúbila!
Tebe som verila!

Koľko sĺz a síl ma to stálo.
Bolo Ti to všetko azda málo?
Uspokoj sa teda s tým,
že Ťa teraz už len nenávidím!