Basnicky.sk

Nebohý starý otec mi často rozprával, ako cestovali z dediny do mesta autobusom, keď on ešte chodil do základnej školy. Ako?
Jednoducho. Keď Jano potreboval niečo z mesta, obehol on, alebo poslal deti, celú dedinu, či ešte niekto niečo z mesta nepotrebuje. Keď sa nazbieralo dosť ľudí, išli všetci spolu za richtárom so žiadosťou a ten poslal telegram do mesta, aby poslali do dediny autobus, že by sa tu aj nazbieralo dosť ľudí na to, aby sa to dopravcovi oplatilo aj pri „normálnych“ cenách. Po odoslaní telegramu sa čakalo na odpoveď. Tá vraj na seba nikdy nenechala dlho čakať a Jano s paritiou už o tri-štyri hodiny vedel, či sa má ísť obliekať do mesta, alebo nie. S pokrokom doby a technických vymožensotí sa skvalitnili aj komunikačné sužby a keď starý oter rukoval, po rannej rozcvičke vrámci zoháňania ľudí na autobus stačilo od richtára jednoducho zatelefonovať. ..
Keď som chodil do ZDŠ-ky ja, svet už bol o niečo menší a aj spoje premávali a chvalabohu aj premávajú pomerne pravidelne. Netreba kvôli nim nikam telefonovať, teda, kým niektorý z nich nemešká viacej ako dva dni. Prečo toľko o tých spojoch? Lebo ma zarazilo, že keď som asi pred troma mesiacmi zavítal do našej metropoly, zoznámil som sa hneď s niekoľkými faktami, ktorých pôvod ostával pre moju dedinskú myseľ záhadou dosť dlho.
Napríklad ma celkom omámilo to, že MHD funguje tak, ako funguje a že len v rámci jedného mesta premávajú desiatky spojov, či už okružných alebo kyvadlových.
Pri prvej jazde ma celkom milo prekvapilo, že šofér je doslova zabarikádovaný za rôznymi priehradkami a od nikoho nepýta peniaze za zvezenie. Povzbudený hneď prvou pozitívnou skúsenosťou som sa posadil k oknu na prvú voľnú sedačku a cez okno som pozoroval aj ďalšie krásy veľkomesta.
Keď na ďalšej zastávke nastúpil pán v riflovej bunde a predstavil sa ako revízor, pochopil som, že cestovanie týmto autobusom so smiešnymi palicami na streche zadarmo nebude. Nepomohlo ani to, keď som mu na vyzvanie bez reptania a bez slov ukázal cestovný lístok a dosť ho naštvalo, keď zistil, že je to lístok, ktorý mi v ten deň podaroval šofér autobusu z nášho okresného mesta do Bratislavy.
Vynadal mi a poslal ma naspäť na mars. Neviem, čo tým myslel, ale ani som sa ho to nestihol spýtať, lebo odpadol hneď potom, ako som mu naznačil, že sa ním z autobusu na elektriku vyviesť nedám. A prečo odpadol? Možno preto, že ten úder do tváre, ktorým som mu tento závažný fakt oznámil, bol príliš silný...
Keď potom vypadol z dverí a konečne sme sa pohli, chcel som si opäť sadnúť na moje sedadlo. Lenže to už bolo obsadené nejakou mladou paňou. Sadol som si teda na iné sedadlo a začal som si všímať ľudí v autobuse. Divné sa mi zdalo, že všetci robia to isté. Po nastúpeni strčili akýsi malý papierik do skrinky na stĺpiku pri schodoch. A bolo zábavné hlavne to, aký zvuk sa pritom vždy ozval. A ešte sa mi zdalo zvláštne to, že z plných úst som sa na tom rehotal iba ja. Ostatní si už asi na ten zvuk zvykli.
Po niekoľkých zastávkach som vystúpil z autobusu a rozmýšľal som, prečo si tá žena sadla na moje miesto. Veď tam bolo veľa iných prázdnych miest... Asi to nemala v hlave vporiadku. Nuž čo.
Vonku vládol úplne iný systém. Spočiatku sa mi zdalo zvláštne, že ma všetci vodiči poznajú a vždy, keď som niekde prechádzal cez cestu, zdravili ma hlasitým trúbením ako môj spolužiak Jožo, ktorý má embéčku. Lenže s ním som sedel v jednej lavici deväť rokov, a teda ma má odkiaľ poznať.
Odkiaľ ma poznali všetci títo, neviem. Asi som bol vyfotený niekde v novinách.
Potom som si všimol, že nie len vodiči sa za mnou otáčajú. Robili to všetci. Napadlo mi, či som ozaj nebol vyfotený v tých novinách, lebo som vlani dostal liter slivovice na zábave ako tanečník večera. Veru tak, vtedy ma fotili aj s richtárom a tú zábavu určite všetci poznajú, lebo tam každý rok príde celá naša dedina...
Tak, všetci ma poznali, tak som začal kývať a usmievať sa. Neodzdravili. Asi sa hanbili.
Po prvých dňoch som si uvedomil, že na tých ľuďoch niečo nie je v poriadku. Keď som sa na nich díval, všimol som si, že všetci sa niekam ponáhľali, nikto ma neodzdravil, a čo bolo najzvláštnejšie, všetci kráčali po rovnakých miestach. Hlavne cez cestu. Tu a tam boli na ceste nakreslené také biele pásy a po tých všetci chodili. Bolo celkom zábavné pozerať sa, keď išli ako husy cez potok. Neviem prečo, ale mali zaužívané, že vždy prvý šofér pozdravil toho chodcu, ktorý prechádzal cez cestu ako posledný. Robili to asi kvôli srande, lebo tens avždy najviac ponáhľal a až tak utekal cez cestu. No hej, to človeka dvakrát nepoteší, keď sa niekam ponáhľa a zrovna vtedy si musí spomínať na to, okiaľ ho pozná šofér, čo ho práve pozdravil. Veselá kopa títo mešťania.
Časom som zistil aj to, že nie vždy sa ľudia správali tak, ako by sa patrilo. Napríklad keď všetky miesta v autobuse alebo v takých malých vláčikoch na elektriku, čo nemali rušne ( mimochodom, dodnes nechápem, ako to mohlo ísť, keď to nemalo rušeň), boli obsadené a astúpil nejaký starý ujo, nikto sa nepostavil, aby mu uvoľnil miesto.
Potom som prišiel na to, že je to kvôli tomu, že všetci robia to isté, a teda sedia, nech sa deje, čo sa deje. Tak som sa postavil ja a povedal som ujovi, aby si sadol. A zrazu sa opäť všetci pozreli na mňa akoby som prišiel z Marsu. Vtedy mi došlo, prečo ma tam poslal ten revízor.
Raz som nastúpil do vláčika na elektriku bez rušňa a bolo tam stašne veľa ľudí. Tak veľa, že som musel ostať stáť na schodíkoch. Nevydržal som to a vystúpil som hneď,ako to bolo možné. To sa mi už ale nepodarilo, keď som nastúpil do preplneného elektrického vláčika podruhý krát.
Na jednej zo zástávok vystúpilo viacero ľudí a uvoľnili sa niektoré miesta. Nikto si nesadol, tak som si sadol ja a znova sa všetci pozreli, akoby som im zjedol večeru. Pochopil som, porušil som základné pravidlo: „vždy rob to, čo ostatní...“
Na ďalších zastávkach nastupovali ľudia, a bola tam stále väčšia tlačenica, až taká, že tí poslední museli stáť na schodíku ako ja vtedy.
Každý, kto stál, sa sťažoval na tlačenicu a pritom by úplne stačili, keby si tí ľudia posadali. Viem, viem, buď sedia všetci, alebo nikto.
Po pár mesiacoch som bol už totálne vyčerpaný z toho všetkého a zbalil som si veci. Ja, človek, ktorý nemal rád hluk, alkohol, neznášal cigaretový dym a otvorenú spoločnosť, som predsa nemohol dovoliť, aby ma veľkomesto nahlodalo a spravilo zo mňa davového človeka, ktorý fajčí, chľastá (ibaže by sa to volalo že si užíva života...), počúva tie trieskanice, ten... ten metál, či ako sa to volá a je agresívny, o úcte k rodičom a starším vôbec ani nehovoriac.
Nuž som sadol do prvého autobusu, čo išiel do nášho okresného mesta a relatívne šťastne som docestoval domov. Doma ma už všetci očakávali a keď som sa zjavil vo dverách, zavládla v našom dome veľká radosť. Začal som rozprávať o tom, ako bolo, ako som tam žil, ako to tam celé je. Že tam majú všetko na elektriku, či už sú to autobusy, vlaky, ba dokonca som presvedčený, že aj sliepky mali na elektriku a tie nenesú vajcia, ale majú hneď praženicu...
Po trojhodinovom rozprávaní ma mama poprosila, aby som išiel nakŕmiť zajace.

Vynadal som jej a išiel som do krčmy. Tam som si zapálil cigaretu, otvoril fľašu a začal som písať príbeh otom, ako som odišiel za prácou do metropoly Slovenska a ako som odtiaľ ušiel, aby ma náhodou nenahlodala a nespravila zo mňa davového človeka....