Basnicky.sk

Ani nevieš, ako to bolí, keď ťa niekto sklame,
Ani nevieš, ako to bolí, keď niekto moju lásku láme.
Ani nevieš, ako to bolí, keď viem, že viac sa už nestretneme,
Ani nevieš, ako to bolí, keď pohľady už viac medzi nami nepretneme.

V noci, keď hudba mi znie, padajú moje slzy na vankúš,
Nikto ani netuší, že naša láska bola ako samá púšť.
Taká horúca a vrelá každý deň,
Nevedela som, že ani taká ti nestačí, pre teba bola „len“.

Padnem na kolená a chcem mať krídla,
Aby som mohla odtiaľ ujsť, do iného sídla.
Prečo úpenlivo klameš mi do očí,
Tvoje úbohé klamstvo hneď predo mňa skočí.

Asi ma nepoznáš dobre, ani za ten dlhý čas,
Už nikdy sa nezachvátim viac, do tých neobyčajných krás.
Hovorím o kráse, tej láske na začiatku,
Na čelo nápis: SKLAMANÁ, takú si môžem dať pečiatku.

Chcela by som vedieť, čo si o tom všetkom myslíš Ty,
Aby som vedela, aké máš z toho pocity.
Nám patrí celý svet, mysleli sme si,
Už nie, teraz láska zašla od nás ďaleko, kdesi.

Ty netrápiš sa nad tým, tak ako ja,
Vidno, že nemal si ma rád, no škoda.
Škoda, mohlo by byť všetko úplne inak,
Škoda, lásku sme mohli dodnes prijímať.

A tak s bolesťou myslím na Teba,
No niečo mi k tomu určite treba.
Si to ty, a dúfam, že zabudnem,
Ako si mi klamal do očí a povedal milujem.

Nemám rada klamstvo a v živote ho rada mať nebudem,
Je to ako zrada, ktorá ti pozerá do očí a hovorí ti: „smiem?“
Nie, ona nesmie prísť, len bolesť so sebou prináša,
Nevie, čo je to láska, ktorá sa tak krásne vznáša.

Bolesť. Hovorí ti to niečo?
Bolesť. Opustil si ma, ale prečo?
Bolesť. Ani porezanie prsta sa nevyrovná bolesti lásky.
Bolesť. Už neobrátiš sa viac za pohľadom krásky.

Tak na čo ďalej žiť? Pýtam sa samej seba.
No na čo, keď tu pri sebe nemám Teba.
Zabudnúť na Teba mi je ťažké...
Myslíš, prečo skladám tieto básne?