Basnicky.sk

Všade naokolo bolo takmer hmatateľné ticho. Bočné uličky toho mesta, zvyčajne preplnené obchodníkmi a kupujúcimi, boli práve plné hustnúcej tmy. Domy po oboch stranách neosvetľovalo žiadne svetlo a z ich pozastieraných okien, aj keby sa dnu svietilo, nepreniklo na ulicu žiadne svetlo. Tunajší boli minimálne rovnako nevľúdni ako rozpadávajúce sa fasády ich domov. A všetky boli takmer navlas rovnaké, vynímajúc stupeň opotrebovanosti...Balkóny , ktoré z oboch strán viseli nad ulicou boli s rovnakým tepaným zábradlím a obruby okien mali rovnaký, nepochopiteľný tvar...K dokonalosti chýbali už len zlovestne vyzerajúce sochy pripravené kedykoľvek ožiť. Striaslo ju. Inokedy by si nevyšla na takúto polnočnú prechádzku, dnes však mala dôvod. Naliehavosť. Potrebu. Nutnosť. Alebo, ako sa tomu vlastne hovorí. Ešte to nevedela pomenovať.... V tomto bola nová. Kráčala ďalej. Nevnímala takmer nič. Ani len svoje vedomie. Nepostrehla, ako vyšla z uličky na osvetlenú, hlavnú ulicu. Pouličné lampy vrhali mäkké oranžovkavé svetlo na všetko pod sebou. Dopadalo aj na ňu, na jej dlhé, inokedy vždy krásne upravené vlasy, na jej jemnú, inokedy namaľovanú tvár, na jej dlhý ,priliehavý kabát, inokedy čistý a na jej ruky, prekrížené na prsiach, na ktorých bolo vidieť stopy. Inokedy by to bol pekný pohľad, ale dnes nie. Nemala záujem páčiť sa. Kedysi... Nie vždy bola takáto...Kedysi jej na sebe aj záležalo... Pomaly, mechanicky kráčala vpred. Hodiny na neďalekej kostolnej veži práve odbíjali polnoc. Lampy zhasli. Zrejme vypadla elektrina.. Bola úplná tma. Hviezdy nebolo vidieť.
Zabočila do ďalšej uličky. Bola ešte nevľúdnejšia ako tá predtým. Pohľadom prebehla po číslach domov na dverami. 12. Tam je to. Od nervozity na jej roztriasli kolená. Jednou rukou šmátrala po zvončeku, druhou vyťahovala peňaženku.. Našla ho, zvonček. Ruka sa jej triasla... Veľmi... Zazvonila. Hlas zvončeka sa rozľahol po mĺkvej ulici. Dvere sa s vrzgotom otvorili. Stál v nich muž. Dlhé, neupravené vlasy mu padali na plecia, čiastočne zakrývajúc zodratú košeľu... „Á... to si ty...“povedal potichu... „Máš niečo pre mňa? “spýtala sa.... „No... áno, ale je to drahšie...“ povedal. Podala mu peňaženku a on si z nej vybral požadovanú sumu. Vliezol dnu a o chvíľku sa vrátil aj s balíčkom. „Ďakujem“ zašepkala a opäť zmizla v tme