Bojím sa prázdnoty, bojím sa ničoho a ty to vieš.
Bojím sa všetkého, keď so mnou nebudeš.
Bojím sa, že náš vzťah bude krátky
A so slzami budem čítať tieto riadky.
Aj keď poprieť som to skúsila,
Budem vedieť, že vždy som niečo tušila.
Nevedela som si priznať realitu,
Pravdu tak blízko pod povrchom skrytú.
A možno ma ozaj ľúbiš ako ja teba,
Ale pochop, myšlienky čítať – to sa nedá.
Možno raz budem spomínať aká hlúpa som bola,
Tak mi už konečne pošepkaj tie dve čarovné slová.
Dátum vloženia 15. 8. 2007 23:50Anamara
Zmätená
Básnička je vložená v kategórii Zaľúbené
Počet zobrazení básne 2142
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti