Basnicky.sk

V pootvorených očiach ma páli svetlo. Otvorím ich teda dokorán. Nevidím nič, len bielu belobu a zvláštny striebristý opar všade naokolo.

"To som v nebi?" opýtam sa viac menej len sama seba. Nečakám, že mi niekto odpovie. A ani neodpovedá.

Pomaly sa postavím a idem. Neviem kam ani za čím, len kráčam stále rovno a rovno. Odrazu zbadám akúsi postavu.

"Kto si?" pýtam sa začudovane a pomaly sa blížim k nej.

Už som dosť blízko, aby som vedela rozoznať, že je to muž. Mlčí.

"Prečo mi neodpovedáš? Kto si? A kde som?"

Nič. Len ticho a ten milujúci výraz v jeho očiach. Pomaly ku mne pristúpi, obijíme ma a pobozká na čelo. Keď sa odťahuje, vidím v jeho rukách dieťa. Nádherné. Malé. Spokojné.

Opäť zdvihnem zrak na muža predo mnou. Pozerá na mňa stále s láskou v očiach, ale už akosi inak. Smutne. Naďalej mlčí. Potom sa pomaly pozrie na dieťa vo svojom náručí a opäť na mňa. A hlasom nádherne upokojujúcim mi povie, že tak to bude lepšie...

V pootvorených očiach ma páli svetlo. Otvorím ich teda dokorán. Ležím doma v posteli a cítim, že sa niečo stalo. Chcem vstať a keď odhrniem perinu, vidím, že plachta je celá krvavá