Basnicky.sk

Nicomu nerozumies.
A rozumel si vobec niekdy?
Si taky malicky,
Opusteny, strateny.

Mas chut rozplynut sa
Stratit sa vo vetre, tak ako kedysi
Stat na pokraji priepasti
A nechat sa unasat

Uvolnit dusu od bolesti,
A zbavit ju ludskych put
Zbavit sa citov, k bytosti,
Zbavit sa vztahov...
Zabudnut na zivot,
oddat sa slobode...

tak ako kedysi...

cim si vsak teraz,
ze rozhodnutie je marnive,
kam si poslal toho tvora,
co tak rad sa menil na vietor,
pohraval sa s nim,
navzajom sa dotykal a oddaval
nehmotnej slasti...

na pokraji priepasti...

stojim, avsak vietor a oslobodenie,
neprichadza.
Zradil ma davny milenec,
neprijal viac pod ochranu
svojich planucich kridel.

Tak ako kedysi...

Ostal som odsudeny,
stat na pokraji priepasti,
avsak s moznostou rozhodnut sa.
Skocim?

Na pokraji priepasti...

Vietor vo vlasoch,
Laka ma, jeho nezne ruky
Rozohriate tuzbou ma pohladzaju,
volaju ma... skoc...
bud ako kedysi...

tak ako kedysi...

nerozhodne klukam si do travy...
v rukach zem...
obaluje ma mucivou pritazlivostou,
sepka uz davno zabudnute,
oci ronia slzy, slzy milosti...

na okraji priepasti...

rozorvana dusa, na marne kusky
kridla co inak ukryte su pred svetom
objimaju sa s vetrom v milostnom krci
uz vie...

tak ako kedysi...

otoci sa a odide, nikdy uz nevzlietne...
nikdy nezazije ten pocit,
uz nikdy nepociti chut milencovych pier.
Oddal sa zivotu,
Stratil sa vo vire ludskych,
Malichernych hier.

Na pokraji priepasti...

V ludskosti nasiel svoju porazku.
Oci uz nie su planuca sila,
a dusa, co aka cista bola kedysi –
zhnila!

Tak ako kedysi...

Ked zrodil sa z porazok, a zufalstva inych...
Dnes vlastnym telom a zufalstvom,
krmi ich tela...
sen sa skoncil, nova doba,
figurka kralovnej lezi porazena
uprostred sachoveho pola.


Naveky uvazneny je tvor v zlatej klietke minulosti.