Basnicky.sk

LABYRINT



Na rázcestí tieň stojí,

pod lúzou ťažkou sa obrys tela kloní.

Srdce sa v mláke žiaľu kúpe,

viem, vedomie teraz každej radosti bude skúpe.



Naveky chceš mať srdce choré?

Lásky slepej bude plné?

V meste chladu, uliciach moru úzkosťou blednúť chceš?

tvár slnka v labyrinte hrôzy hľadať smieš,

no závoj čierny za nitky sťahovať neprestávaš

i celú hru k spánku večnému ukladáš...



Človek rozhodol, on aj vzal,

človek človeku vlkom sa stal.

Dušička milučká z pohára trpkého upíja,

tu celý ho vrúcne bytiu jeho ponúkne.

Plače, ublížiť nechce, ale košieľku tŕnistú duši jeho pletie.

Plače, plače zotrvať v utrpení milého nemôže, nechce i rýchlo utečie.



Kiežby vzlietnuť chcel,

silu novú k boju načerpal,

šíky rímske torovým kladivom rozmetal.

Shakespeare bez pera básne večné nestvorí

a ten tvor smutný, bez jej lásky chromý,

v tom všetkom sa v minulosť vnorí.



Tam doposiaľ nad pyšnými strechami mesta stojí

starý chladný dom,

obývaný po desaťročia tými istými mačkami, ľuďmi, potkanmi.

Ani nie vysoko, ani nie nízko,

balkón ošarpaný.

Ani nie v strede, trochu na kraji v záhone balkónov stále stojí.

Ničím v tejto harmónii nihylizmu nevyniká,

je mu jedno, aká silueta tam dnes bliká.

Tá pravá tam už nebýva,

smútkom sa budova sfarbila.



Ej, kde tu sa smútok stratí,

vedomiu sa obraz zjaví,

nie nový, ale trochu pristarý,

no jeho lícam jamky vyčarí.

Silueta dušičky milej,

úpadok zastaví,

ošarpané balkóny prítomnosťou premení

v horské ráno slnečné,

čo lúčmi šteklí svište hravo čudesné.



Krídlami trepoce, vzduchom uháňa,

balkóny v diaľke, milú spoznáva.

Rýchlo túži sa jej dotýkať naveky,

no i pomaly,

nech sa chvíľa čarovná nevzdiali.

Jemnej pleti sa dotkne,

tvárička báseň hladí,

hlávku v lono Afroditino zloží,

vôňa tela krásneho rozkoš pletie v prúd farebných ruží.

Slasť údy opája,

každý dotyk teplom šťastie rozdáva.

Tej noci minulej a možno noci tejto,

chveje sa to vysloviť,

choval ju v náručí, pritisol ju pevne na hruď

a šepkal jej lásku večnú,

až hviezdy nevyhnal slnečný lúč.



Jeho oko sa utápa v opojení oka jej,

srdce svoje dlaniam útlym navždy vložil,

tej bytosti najmilšej.

Všetko pochmúrne sa zrazu ligoce,

všetko špinavé čistotou šteboce.



To všetko značí tak málo.

To málo jeho bytiu uškodilo.

Uškodilo?

A či k poznaniu ďalšiemu privodilo?

Avšak tú chvíľu nevníma,

oči vlhnú, ruže vädnú, slasť upadá.

Prečo? Prečo si moju záhubu spáchala?!!!



Prehovoril a skríkol.

Ach, Bože a či sa mi sníva?

Sníva sa mi, že som motýľ?!

Lež ja som motýľ, ktorému sa sníva,

že je ten, čo zas len sníva???



Jedno to všetko je, predtuchu

teraz mám, túžbu

jej hlasom sa uberám.

Koniec nastal,

trepot krídel ustal.

Voľným pádom v náruč Mefistofelovu

svoje telo ukladám.

Niet tých, čo zastavia ma,

niet, niet žiadnych ľudí sveta tohto.

Niet koho hladiť,

niet pre koho plakať,

niet sa s kým smiať

a tak život divný, tme a tichu musím odovzdať.



Nič tak božské už v kútoch sveta nevidím,

Všetko krásne zhynulo.

Túlať sa v diali bezprizornej?

Hľadať duchov?

Klamať myseľ?

Miloval som neľudsky,

milujem nie pozemsky,

svet mojej láske tesný je.

Dýchať, hľadieť, dotýkať sa,

to už živým patriť smie.



Štyri steny obklopili kúsok prázdna,

strop filmovým plátnom stáva sa.

Film pokračuje, koniec krokom rýchlym,

v cestu neznámu chuť žiť vzďaľuje.

Kvapky rosy sen sladko morbidný zahojili,

víly smrť zahubili.



Oči neplačú, telo hreje prebudenie?

Ťažké je?

Práve v tom všetko tkvie.



Srdce milej opustil!

Ona však jeho nie.

Tá krása oči jeho už nepohladí.

Veky vekov bude dýchať jeho ústami.

Ríša tmy a ticha za to nestojí!!!



Sám k svojej duši takto prehovorí.

Niet slasti bez strmej strasti!

Niet lásky bez nenávisti!

Niet šťastia bez utrpenia!

Niet smrti bez života!

Niet ničoty, veď je tu moje Ja.

Živé, nitkami prírody spletené,

v geniálnu bytosť stvorené!



Hľadal, blúdil som,

liezol vrcholkami, padal v údolia.

Topil sa v močiaroch, plienil vlastné zákutia.

Lásku som pestoval, prahol po nej,

každý kúsok tela jej venoval.

Telo svoje zanedbal, dušu preklínal.

Oj, keď som bez nej v šerých údoliach žiaľ obíjmal.

Hluchý, slepý kráčal,

dúhy posmrtné zvolával,

v prapodivných snoch plával.



Prišla chvíľa, čas posledný,

hmlu a mráz duša moja opustila,

teplom vlastné telo obdarila.



Hlásam a trúbim ľudskej večnosti,

že v cnosti najvyššej som sa konečne zrodil.

Lesom Servudskym mávam,

rázcestiam prašivým bozk posielam.

Labyrint mykénsky ešte raz pohladím,

novú horskú rieku som objavil!

Hladinou jej sa ešte nejeden prievozník preplaví,

čo sa moja myseľ pripraví,

telo prúdom divým vystaví.



Lež cestou sa vypravím,

prievozníkov nestrpím.

Veselia plný, v srdci s ideou pravou,

sám riekou smiem.

Sám v tej radosti, matke všemohúcej ďakujem.



Príroda, tá matka najmilšia!

Príroda, tá bosorka najkrajšia!

Človekom si ma učinila,

cestu vlastnú vôľou žiť vydlaždila.

Stvorením mojím si moje bytie umožnila.

Hrdosti sa nezbavím,

pred nikým sa neskloním.

Matku nezradím, slzami vďaky ju vždy pohladím.



Vydal sa cestou svojou v diaľku nevidomú.

Mráz i slnko sprevádzať ho budú.

Ak odolá? Sloboda jeho tieň k výšinám zvolá.

Ak odolá? Slobode sa jeho mnohá rozpoltenosť naučila.