Basnicky.sk

Vyznanie
Tak dlho som už nepísala básne,
Kedysi vedela som to rýchlo a rázne.
Vyjadrovala som tým svoje pocity,
Ale to bolo dávno...
Teraz sa už nato necítim!


Mala som šestnásť...
a lásku plnú trápenia som prežívala,
preňho bola posledná báseň,
ktorú som z lásky napísala.
Bola krásna, ale on si ju nevážil,
Považoval ju za trápnu...
A tým ma od písania odplašil!


Teraz je však všetko iné....
A ja opäť držím pero.
Som už dospelá,
A nerobím to preňho!


Osemnásť som mala nedávno,
A všetko sa mi pred očami mení...
To, že už nie som dieťa,
A veľa vecí už nemusí zostať len pri snení.
No ja neviem, čo s tým,
Ako si mám splniť sny...
A tak nad tým premýšľam,
Zatiaľ čo mi bežia dni!


Len keď som TAM, tak na to zabudnem,
Len keď som TAM šťastnou sa stanem.
Len na TOM mieste sa teším dospelosti,
Len TOTO miesto dáva mi pocit ženskosti.
Len keď som TAM, som veľká a predsa dieťa,
Len TAM cítim, zmysel tohto sveta !


Mám chlapca už skoro rok,
S ním pozná láska ten správny krok.
Nie je plná trápenia- ako tá predtým,
Je to láska skutočná....
Bez hádok a bez chýb!



On je pre mňa stvorený svojou povahou,
Ani narodiť sa už lepšie nemohol.
Lebo naše znamenia sa k sebe hodia,
Ako my- aj vodnár a váhy sa za ruky vodia.


Toto je koniec môjho vyznania:
,,S ním som šťastná, bez neho zmätená,
pri ňom dokážem všetko,
bez neho padám na kolená.“


A ešte niečo na záver:
Asi chcete vedieť ,čo je to miesto,
Kde som taká šťastná,
Detská, no zároveň veľká!
To je jednoduché!
Je to náruč môjho chlapca- Števka