Basnicky.sk

Zadymená chodba,
do ktorej vchádza postava.
Tmavé šaty, tmavé sako,
na krku jasne modrý prívesok.
Krokom rozhodným,
až ma zamrazí,
vchádza do hmly z cigariet.
Očami zavadí o môj pohľad,
no neviem či náhodou
ale usmeje sa na mňa.

Zadymená chodba,
z ktorej vyšla ona.
Vchádza do miestnosti –
a až teraz ju vidím celkom zblízka.
Je krajšia ako chvíľu predtým,
je krajšia ako keď som ju videl prvýkrát,
je krása sama
a kráča ku mne.
A ja zatajujem dych.

Zadymená chodba
v ktorej stoja už len osamelé vešiaky.
Ona sedí pri mne
a ja neviem, čo mám hovoriť.
Rozhovor je trocha trápny,
ale aspoň ju vidím zblízka.
A aj keď po chvíli odchádza,
tá chvíľa bola večnosťou.

Dvere do sály sa zatvorili
a zadymenú chodbu už nie je vidno.
Hrá hudba a ja ju držím v náručí
Teraz je blízko – celkom blízko.
Tak blízko, že vidím jej tep na krku
a cítim jej dych na líci.

Zadymenú chodbu je znovu vidno,
no už z nej nikto nevyjde
a ona mi povie vetu, čo ma zamrazí.
Nechcem jej pokaziť náladu a tak sa tvárim
akoby mi to nevadilo.
No vnútro mám roztrhané na tisíc kusov
a ťažko sa mi dýcha.