Basnicky.sk

Tá obrovká túžba pocítiť niečo iné ako závažie smútku a hrudi,v srdci,v mysli a v celom tele je taká veľká...Závažie,to ktoré ma toľko na svedomí je až príliž veľké a ja až príliž slabá aby som ho niesla a zniesla.Vari je toto fér?Dá sa snáď nazvať toto žitím života naplno?Jeden z najhorších stavov ľudskej duše...Ten stav,keď už samým žialom,slabosťou mysle a sklamaním nedokážeš už plakať,ani sa hnevať no asi sa usmiať...stav pri ktorom máš pocit že nežiješ ale len prežívaš v tomto tak dokonale zlom zničenom svete...keď sa ti už len pri myšlienke na to,že po prebudení príde ďalší deň zastavuje dych a tvoj žial sa stále prehlbuje.Chceš sa usmiať,no ono to nejde,nepomáha nič-hudba,filmi,knihy,priatelia a ty sa tomu všetkému jednoducho nemôžeš ubrániť.Ubrániť sa tomu pocitu,že na svete si úplne sám i keď ťa obklopujú i milióni ľudí...Dennodenne len hlúpučko pozeráš na odraz v zrkadle,ktorý sa ti len smeje a vraví- "Vzdaj to,nemáš na to...Si slabá!"...