Basnicky.sk

„Myslím si,že smútok nás posúva vpred...približuje hranicu niečoho čo chceme dosiahnuť a tak nám umožnuje nabranie nových hodnôt a skúseností...Ty si myslíš že keby si bol stále štastný že by to bolo spravodlivé??Spravodlivé voči všetkým a všetkému??“zvolala do ticha Trblietka...áno do ticha pretože ešte pred chvíľou nadšení poslucháči teraz zostali zamrazení...zamrazení pretože takýmto spôsobom akým uvažovala..nahlas uvažovala bol pre nich neprijateľní...aspoň pre jedného...aspoň si to tak myslela..
Nárom sa nesmelo spýtal:“Mám sa ešte stále tváriť že počúvam??“
A vtedy Trblietke prebehlo hlavou...:Čo som vlastne čakala ?A ešte od nich?? A od Nároma ??bez ohľadu na to,ako sa v posledné dni rozprávali a akí boli na seba milí a smiali sa spolu sú to a hlavne oN predsa stále fanatickí prívrženci Rikeainho spôsobu života a jej krásy samozrejme...
Lenže Trblietka ani len netušila,čo sa odohrávalo v Náromovom srdci ..“Má pravdu“,myslel si.....“ona ju skutočne má...........ani nevie ako ju milujem a chcem celému svetu vykričať ,že to pochabé dievčisko je neuveriteľne blízko pravdy a aj to že na Rikeau som už dávno pradávno zabudol......ale aký by to malo zmysel??veď Trblietka a ja....“
Trblietka však ani len netušila,že pohľad ktorým na ňu Nárom mieril nebol pohľadom nudy ale úžasného premáhania aby nepobozkal tie nežné pery ktoré sa teraz triasli od sklamania .....sklamania že Nároma-svojho tajného milého...takého tajného že ani oN sám to o sebe nevie-unudila ...unudila svojimi rečami....
Ticho,ktoré sa rozhostilo v miestnosti zavládlo aj v ich srdciach a obaja už ani netúžili vedieť..alebo predsa áno?? ako trpí ten druhý a aj napriek niekedy rozdielnemu pohľadu na veci si mysleli to isté...:Ako je možné,že osoba,ktorú nadovšetko zbožnujem mnou tak pohŕda ???