Basnicky.sk

Keď ráno vstane,šesť hodín,obzrie sa.
vidí len steny,biele steny hotela.
Rozmýšľa,aký význam má tu vlastne byť,
už prišla na to,že tu sa musí skryť.
Smutne hľadí z okna,nikde žiadni ľudia.
vari je jediná,ktorú nočné mory budia?

Sadne si na starú posteľ,kde šváby žijú,
pomyslí si:oni šťastie veru majú.
Chytí sa za hlavu,mastné vlasy,
keď som ich mala voňavé,to boli časy.
Teraz je len chodiaca mŕtvola,
čo len hľadí spoza záves do dvora.

Už to znova začína,prichádzajú spomienky,
zájde slnko,mesiac zhasne,prestanú byť hodinky.
prichádza to nečakane,ako zlý sen,
ale bola by šťastná kebyže to sen je len.
No nie je to sen,ani mátoha,
je to jeho mŕtvola,ktorú stále vidí pred sebou.

Už je tomu mesiac,čo býva v hoteli,
taký dlhý čas ju srdce a duša boleli.
Takto sa len ubíja a týra,
myslieť na muža svojho neprestáva.
Počuje jeho hlas,keď povedal posledné zbohom,
už nebude pri nej,už bude s Bohom.

Tak veľmi sa hnevá,prečo práve on,
,,Mohol radšej trafiť do mňa hrom!"
Zomrel,zomrel a už sa nevráti,
musí prestať nanho myslieť,kým sa nezblázni.
Proste jej ho zobrali,vzala jej ho smrť,
bože!hlas vnutorny,ticho už buď!

už vie čo urobí,za ním sa vyberie,
urobí všetko,aj keď sa pominie.
Slnko svieti,otvorí okno,pozrie sa dole,
koľká krása nebo je dnes modré.
Cíti voľnosť duše i tela,pozrie sa hore,
letné ráno,letí vták krásny ladne dole.

už nie je smutná,už nebude sama,
svetlo,otvára sa jej nebeská brána.
A vidí tam jeho,kýva jej dlaňou,
jemne zvolá:POĎ ANJEL MôJ!!