Basnicky.sk

Veľa ľudí vkročí človeku do života,
ale len pre niektorých spozná slovo istota, pri nich je jeho srdce ako jedna velká rozpísaná kniha,
až kým za perom neostane veľmi veľká ryha.
Rana, ktorá hojí sa na veľmi veľa stranách, no prebolí a vyvinie sa z nej životná brána,
ktorou kráčaš ťažko ako po kolená v snehu,
nik nechápe, že potrebuje aj lásku a nehu.

Potrebuje to, čo dávať chce a dávať musí,
až kým všetky jeho ľudské city neudusí,
potom už len po svete zradu a zlo trúsi,
všetko dobré a ochotné sa mu začne hnusiť
ale posnaží sa vor na druhú stranu rieky vybrúsiť,
života svojho smerovanie napraviť skúsiť,
nie zničiť ani zrušiť,
to čo osud dal,
to čo osud bral,
ale nevzal šál z krku,
keď zima bola riadna,
aby nebola z neho postava maximálne fádna,
zdvihol ťa zo dna každodenných mukov,
každodenných hlukov,
ale nenarážal do hlavy bukom,
ale fazuľovým strukom,
aby spamätal sa.
Otočil chrbtom falšu,
vzdal hold využitím
zbytočne zabitého času.

No nenáhlil sa,
ale počkal.

A dočkal
ako mak klasu.

Načúval každodennému hlasu,
vedúcemu pred životnú spásu.
Pred sebou samým hladajúci
vlastného života krásu.