Basnicky.sk

Náš príbeh sa začína kdesi v lete 2006, kedy som sa sľúbil, že pôjdem pracovať ako animátor do detského turnusu tábora v Banskej Belej.
Večer pred odchodom som sa šiel prevetrať, ako každý deň, na bicykli po cestičkách a lesných chodníkoch v blízkosti našej farmy. Cestou som sa stretol so svojím priateľom Ondrom, s ktorým sme mali jeden veľký spoločný sen. Chceli sme si kúpiť Jawy 350-tky, z roku 1992. Naštartovať, zaradiť jednotku, rozbehnúť, zaradiť dvojku a na dvojke prejsť celý, celučičký svet.
Pochválil sa, že on si ju už kúpil, vlastne som ju videl, veď prišiel na nej. Pokecali sme o živote, o tom, kam speje tento svet a trochu znechutený spoločnosťou ma pozval na kofolu.
Odstavil som teda svoj bicykel vedľa jeho nádhernej dvojkolesovej kamarátky a keď som po takej hodinke odchádzal domov, dohodli sme sa, že mu na druhý deň zavolám kvôli informáciám o vybavení papierov na motorku.
Išiel som teda domov, aby som sa pripravil na zajtrajší odchod do Belej.
Ráno som z domu odišiel pomerne skoro. Potreboval som totiž ešte v Zlatých Moravciach dohodnúť so známym na dopravnom inšpektoráte termín príchodu Ondra s motorkou.
Trangasovať sa po meste s ťažkým batohom zavčas ráno ma dosť unavilo, tak som v autobuse do Belej už spal. Keď som sa zobudil, boli sme už pri Antole.
Zavolal som Ondrovi, aby som mu povedal, kedy má ísť k policajtom. Telefón mi nebral.
Keďže som si chcel od povinností cez týždeň oddýchnuť, aby som mu nemusel volať, termín u policajtov som mu upresnil v esemeske.
V Belej som prežil perfektný týždeň.
Keď som sa vrátil domov, najprv som zavolal Ondrovi, že ako dopadol s tými papiermi. Namiesto jeho pokojného "Áno..?" sa však v telefóne ozvala nejaká smiešna pani so slovami "Volaná stanica je dočasne nedostupná..."
Neprekvapilo ma to, lebo Ondro mal telefón na to, aby mohol volať on, a nie, aby ostatní volali jemu.
Išiel som teda k nemu domov.
Pred jeho domom stálo auto nejakej ich rodiny. Videl som, že majú návštevu, tak som to nechal na neskôr. A navyše, Ondrova motorka v otvorenej garáži nebola, takže zrejme ani nebol doma. Šiel som teda domov.
Večer som mu znova zavolal. Chcel som ho na oplátku pozvať na kofolu. Lenže v telefóne sa mi znova ozvala tá smiešna teta...
Vtom vošla do izby mama a povedala:
- Dnes je Heleny, ideme na cintorín... Obliekaj sa...
Otcova mama, aj jej mama boli Heleny a každý rok sme v tento dátum chodili na cintorín kvôli ich pamiatke. Obliekol som si teda nejaké slušné nohavice a spolu so súrodencami a rodičmi sme išli na miesto posledného odpočinku starej mamy.
Keď sme ta prišli, vedľa mne dobre známeho hrobu sa hrbil akýsi nový hrob. Boli na ňom ešte gondolačné vence.
Na náhrobnom kameni sa vo svetle gýčových kahancov ligotali písmenká epitafu:
- Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi synmi...
Nad nápisom dátum narodenia s indexom Žil 25 rokov a namiesto mena zosnulého bolo niečo, čo ma doslova omráčilo. Ondrova fotka...
Na hrob starej mamy som zapálil kahanec a nepovedal som ani slovo. Stál som pri nízkej murovanej ohrádke plnej bieleho štrku a umelých kvetov, a nepríčetným pohľadom som sledoval smelý plamienok smútočnej sviečky, ako bojuje s pokojným vánkom letného večera.
Jasný plameň bol čoraz viac rozmazaný a keď som žmurkol pre lepší obraz, po líci sa mi začali kotúľať studené slzy.
Kútikom oka som si všimol, ako otec lakťom štuchol mamu do ramena a ukázal hlavou na mňa. Vtom sa letný vánok na moment zmenil na silný vietor a vyhral súboj s plameňmi všetkých sviečok nablízku.
Mama spravila malý krok ku mne a v jej tvári som si všimol akúsi trému z toho, čo sa mi chystala povedať.
Rýchlo som sa zohol ku zhasnutým sviečkam na hrobe starej mamy a z vrecka mikiny som vybral malý kovový zapaľovač. Tváril som sa, že som si mamin krok ku mne nevšimol a začal som jednu po druhej zapaľovať jemne dymiace sviečky. Studené slzy ma prudko, až bolestivo chladili na rukách zohriatych v teple vrecák hrubej mikiny.
Keď sa rozhoreli plamienky sviečok na hrobe, okolo ktorého sme stáli, ostal som na chvíľu kvočať nad mihotavými svetielkami.
Pomaly som dvíhal zrak na náhrobný kameň Ondrovho hrobu a pokým som v pravej ruke drvil ťažký imidžový zapaľovač, ľavou rukou som sa oprel o koleno a pomaly som sa začal dvíhať. Pohľad som mal znova rozmazaný, tak som silno privrel viečka a spomedzi ne sa znova rozbehli na slobodu slané ligotavé kvapôčky tichého plaču.
Pomalým ráznym krokom som pomedzi hroby vykročil k tomu Ondrovmu. Kľakol som si oproti jeho fotografii do zarosenej trávy a kolená sa mi zatlačili do mäkkej, len nedávno uhádzanej zeminy.
Nacvičeným pohybom palca som zapálil prvú sviečku, na ktorú som dočiahol.
Zapaľovač odovzdal kúsok zo svojho tajomstva malej voskovej figúrke imitujúcej bábätko schúlené vo veľkej dlani.
Mama mi medzitým niečo povedala, no v tej chvíli som nechcel počuť od nikoho nič.
Keď sa nad oranžovými prstami voskovej ruky roztancoval malý plamienok, nevidel som pre slzy v očiach už vôbec nič a iba po pamäti som sa načiahol pre ďalší kahanček.
Položil som ho pri svetielkujúce bábätko v nehybnej ruke a opäť som viečkami vyžmýkal ľadové slzy zo zalepených očí.
Spŕška padajúcich slzičiek nekompromisne utlmila modlitbu sviečky prosiacej - namiesto mňa - za Ondrovu dušu. Zavanul silnejší vietor a ruky sa mi začali trochu triasť.
Nedokázal som ani na niekoľký pokus zapáliť naspäť tú sviečku, a ak sa aj náhodou ozval jej nežný plameň, čoraz hustejšie padajúce kvapky dažďa mojej úzkosti mu dali poznať, že moja bolesť nad stratou priateľa je silnejšia ako pud knôtu, ktorý káže sviečke horieť. Skrehnuté ruky sa mi triasli a studený vietor zosilnel, akoby mi chcel dať najavo, že nie smutné žiary sviečok, ale on bude pánom tejto noci. Na líci ma mrazivo pálili vetrom bičované cestičky sĺz. Neupravené dlhé vlasy mi vietor vytrhol zo zovretia čiernej gumičky a niekoľkými z nich mi zakryl výhľad na tlejúci čierny kýpeť umierajúcej sviečky. Neďaleký les hučal divokým vetrom a vo vzduchu bolo každým nádychom viacej cítiť, že sa nezadržateľne blíži letný dážď. Chladná hlina mi objímala kolená a nohy od kolien dolu som si takmer necítil, len prsty na nohách ohnuté dopredu pod tiažou zhrbeného tela ma ukrutnou bolesťou upozorňovali na svoju existenciu. Na prehnutom chrbte som pocítil chladivý úder prvej kvapky letného plaču tmavej oblohy.
Studený vietor ustal a jeho šum v korunách vysokých jedlí okolo cintorína nahradilo klopkanie veľkých kvapiek na sýtozelené listy košatého javora uprostred hrobov. Kvapky sa zrazu pustili tak nahusto, že som pre ne nevidel ani na koniec jedľovej aleje a hukot dažďa bol taký silný, že som nevedel rozoznať, či sú silné blesky sprevádzané aj hrmením, alebo nie.
Zavrel som oči a tvár som nasmeroval k oblohe, ktorá mi ju bez prestania fackala spŕškou ľadových kvapiek. Vlasy, ktoré mi pred chvíľou vietor vyslobodzoval zo zajatia čierneho elastického prúžku, teraz zlepené dažďom voľne viseli a dažďová voda mi po nich tiekla na ramená. Naši tam už neboli. Nevšimol som si, kedy odišli, ale muselo to byť už dosť dávno, lebo kostolné zvony začali bez súcitu oznamovať, že sa noc prehupla do druhej polovice.
Keď ticho burácajúcej letnej búrky preťalo dunenie polnočných zvonov, oslobodil som kolená z chladivého objatia poddajnej hliny a cez hustý dážď som smeroval svoje kroky domov.
Vykročil som po rovnej ceste lúkou popri lese a nevidel som skoro nič, len keď sa zablyslo, hrozivé svetlo blesku mi zakaždým na moment odhalilo blatistú cestu z rúška tmy. Jemné nevýrazné čľapotanie na pozadí hluku búrky sprevádzalo moje zúfalé kroky a každým výdychom ústami som sfúkol nerozhodnú kvapku zo špičky nosa, ktorá nevedela, či sa má ešte udržať, alebo na jej miesto príde nová...
Zrazu sa vzduchom ozvala silná rana blesku tak blízko pri mne, že zastavila moje kroky a sotila ma späť ani nevítaného hosťa. Spadol som na chrbát do rozmočenej koľaje poľnej cesty a tvár ma pálila, až pokým ju neschladila studená sprcha matky prírody. Srdce mi tĺklo na poplach a pri každom jeho údere som cítil rýchly tep na spánkoch. Na pozadí tmy sa objavili svetlá pouličných lámp, ktoré zhasli po jednom z prvých bleskov. Žiary neóniek osvetľovali husto padajúce veľké kvapky a ja som dorazil k nášmu domu. Ostal som stáť pod balkónom a vyžmýkal som si vlasy na betónový chodník. Vyzliekol som si do nitky premočenú mikinu, nohavice a tričko, a stlačil som ich do čo najmenšej guče tak, aby z nich vytiekla dažďová voda. Cícerok vody mi pomedzi prsty stiekol na kamenný chodník a sprevádzaný čľupotom zašpliechal celé vchodové dvere. Vlasy som si pudovým pohybom hlavy prehodil za chrbát a s mokrými vecami v ruke som potichu vošiel dnu. Z obývačky bolo počuť bežať televízor. Po špičkách som kráčal hore po schodoch a oproti z chodby sa vynorila mama. Na schodisku zažala. V prvom momente vypleštila oči na to, ako v trenkách kráčam o pol jednej ráno celý mokrý po schodoch s vecami pod pazuchou... V okamihu si však dala dohromady jedna a jedna a iba sa potichu spýtala:
- No ako... dobre..?
Osprchovaný dažďom som iba kývol hlavou na nesúhlas, mávol som prázdnou rukou a povedal:
- Hmm.. nechaj tak...
Kým som vyšiel po schodoch na chodbu, mama tam len ticho stála a v bielej nočnej košeli sa pozerala, ako zo mňa kvapká voda.
- Poriadne sa osuš... dobrú noc.., povedala.
Počkala, kým som zapol svetlo v kúpeľni. Potom zhasla na schodišti, po špičkách vošla do spálne a keď za sebou zatvorila dvere, v spiacom dome bolo počuť už iba ozveny kvapiek padajúcich na dlážku v kúpeľni.
Mokré veci som rozložil na studený radiátor a vlasy som si zabalil do uteráka. Veľkou osuškou som sa celý vysušil a obliekol som si mäkučké pyžamo. Sedel som na svojej posteli a rozmýšľal som, prečo a ako sa to stalo. Ako som tam sedel, hľadiac na koberec som úplne ignoroval telefón, ktorý sa položený na nočnom stolíku začal posúvať a jeho vibrácie rozozvučali celú drevenú skrinku. Keď sa ale po niekoľkých intervaloch vibrácií rozozneli prvé tóny polyfonického zvonenia, otočil som hlavu a pozrel som sa na blikajúci displej. Súkromné číslo. Zodvihol som telefón a hovor som prijal.
- Počúvam.., povedal som. Zapol som hlasitý odposluch a telefón som položil späť na drevený nočný stolík. Z malého plastového zázraku dvadsiateho prvého storočia sa ozval môj spolužiak zo základnej školy...
- Čau, Palo, si doma, čo robíš..?
- Čo by som robil, telefonujem..., bol zjavne pripitý a mal výbornú náladu.
- Prídeme pre Teba, potrebujeme šoféra...Dobre..?
- Čo!!? Akého šoféra, je jedna ráno!!!
- No veď práve preto...Tu sú už všetci oné... v druhom stave... he-he...A v Moravciach je záťah, tak sú šade fízli... Ideme do Slepčian zaviesť jedného cvoka.. teda Ty ideš.. Dobre? Poď von, sme pri vás, nebudeme trúbiť... čau...
- Dobre, dajte mi tri minúty...čau...
Počul som, ako pred naším domom zastavilo duniace auto. Pozrel som sa pomedzi žalúzie pod veľký strom za cestou. Stála tam tmavomodrá Impreza. Stierače na prednom skle nemali žiadnu šancu proti vode, čo padala z tmavej oblohy ako vodopád. Obliekol som si teda nejaké suché veci a rozmýšľal som, ako prejdem od vchodu do domu po chodníku cez celý dvor až na cestu k autu tak, aby som veľmi nezmokol. Obul som si botasky a vyšiel som z domu. Fúkal silný vietor, no po daždi ostali už iba potôčiky na dvore.
Keď som prišiel k autu, miesto šoféra bolo voľné...
Chvíľu som ostal stáť asi na dva kroky od tejto krásavice a premeriaval som si ju zvonka. Moje Predstavy a akýsi predstavovaný rozhovor s ňou však prerušilo otvorenie sa zadného okna, z ktorého sa von vystrčila strapatá hlava...
- Sa toho bojíš, či čo..?
- Nie.. Len ju balím.., povedal som a pristúpil som k Impreze bližšie, až tak blízko, že stačilo trošku pohnúť rukou a dotkol som sa jej mokrého plechového drieku.
- Ešte nemáš dosť!? skríkla na mňa cez otvorené zadné okno štrbavá hlava pripitého chlapca. Pohladil som Imprezu ťahom ruky blížiacej sa ku kľučke a otvoril som dvere. Zohol som sa a nakukol som dnu na "pasažierov", ktorí mi mali robiť spoločnosť celú cestu. Bol tam však len Zdeno - strapatá hlava so zubami ako noty na bubon, ktorá mi predtým volala a akýsi chalan, ktorého som ešte nikdy nevidel. Bol presne taký ako Zdeno, strapatý, opitý, akurát mal pod žiariacimi očami úsmev, ktorý sa mohol popýšiť okrem nepríčetnej trvácnosti aj všetkými zubami.
- Čaute.., pozdravil som sa a sadol som si do hlbokej sedačky.
Namiesto odzdravenia som však počul len:
- Vždy musíš obchytkávať auto predtým, ako doň nastúpiš..!?
- Aj Tebe krásny večer... Vždy nie, len keď sa s ním chystám milovať.., povedal som a zapol som si pás.
- Inak toto je Čárli.., povedal s úsmevom od ucha k uchu chalan sediaci vzadu pri Zdenovi a podal mi ruku. Nemotorne som sa k nemu otočil a ruku som mu potriasol.
- Čau, ja som Palo.. Takže, kam to bude?
- No, najprv ideme do dediny pre toho cvoka, potom sa uvidí.., povedal Zdeno konečne trochu vážne.
Pozrel som sa na palubovku a zahľadel som sa na dva veľké budíky. Jeden mal vpravo dolu najväčšie číslo 320 a druhý 11. Vedel som teda, že to bude benzínový motor, ale aj tak som sa spýtal:
- Čo to žerie..?
Čárli povedal trochu pozmeneným hlasom:
- Teto, nebojte se, Vás ne.., a obaja sa vzadu začali rehotať ako diví.
Pokrútil som hlavou a naštartoval som. Spod kapoty sa ozval dunivý zvuk.
- Krásne spieva, povedal som
Čárli si odgrgol a povedal:
- Áno, každý benzínový šesťvalec krásne spieva...
- Aký to má obsah? opýtal som sa s úsmevom na tvári, lebo som si všimol, že na rýchlostnej páke bolo okrem "R"-ka vyznačených ešte ďalších šesť polôh...
- Dva a pol.., povedal Čárli a znova si odgrgol. Ja som sa usmial a dôležito som povedal:
- Páni, pripútajte sa, odlietame...
Čárli mi chcel ešte niečo povedať, ale keď som ich upozornil na pásy, mal som už zaradenú jednotku a kým Čárli stihol otvoriť ústa, bol pritlačený do sedadla a iba vypliešťal oči na svet pred čelným sklom. Ručička tachometra sa veľmi ochotne prehupla za hranicu vyhláškou povolenej rýchlosti a Zdeno s Čárlim len s hrôzou sledovali centimetre, ktoré nás sem-tam delili od stĺpov, značiek, či kanálov. Krátke presné radenie, asi lanková technológia, urýchľovalo jazdu, no po chvíľke rozkoše som musel pritlačiť spolu s ľavým aj prostredný pedál pod nohami. Pred nami sa totiž objavila na ceste tlupa ľudí asi tak v mojom veku a hoci zbadali rútiacu sa dvojtonovú Imprezu, s nikým z nich to ani nehlo.
Ľavou rukou som potiahol k sebe páčku na ovládanie svetiel a tyrkysovo-modrá žiara bixenónových svetiel im prestala brániť dívať sa na auto, čo s hukotom lietadla zastavilo blízko pri nich. Koniec tej istej páčky som palcom a ukazovákom pootočil k sebe a vypol som aj tlmené svetlá, aby svietili iba parkovačky. Medzi mladými ľuďmi kolovala fľaša, zrejme slivovice, a okrem nej ešte akási dymiaca plechovka od piva. Asi tri sekundy som sa v nemom úžase pozeral na túto budúcnosť spoločnosti a jej zmysluplnú činnosť.
Začalo mi dvíhať žalúdok z toho, ako tam o tomto čase sedia aj trinásť či štrnásť ročné dievčatá pod vplyvom alkoholu a ktovie, čoho ešte...
Oblečené do nepredpísaných uniforiem najstaršieho remesla - minisukňa kratšia ako opasok, tričká s výstrihom, cez ktorý bolo vidieť až do topánok, na modro zafarbené rozstrapatené vlasy, na tvári mejkap ako na nevydarenej olejomaľbe a smiešne lodičky na vysokých podpätkoch- sa tam doslova núkali všetkým naokolo.
Jedna ruka opretá o bedro, na znak dospelosti medzi jej ukazovákom a prostredníkom zakvačená dymiaca cigareta, v druhej ruke fľašková dvanástka, ktorá ani jednej z nich absolútne nechutila, no každá si vždy jednu otvorí, aby náhodou pre netýkavosť nebola z partie vylúčená...
Nechcel som radšej ani vystúpiť z auta, aby som si nemusel "upliesť z povrázkov bič..." , tak som len povedal Zdenovi:
- No, ohláste ho...
Zdeno otvoril okno a zaškriekal:
- Maroš, ideme..!!!
Akýsi chalan, tak do tridsiatky sa postavil z mokrej drevenej lavičky a pobozkal na ústa jedno z dievčat, od ktorého mohol byť starší aj o pätnásť rokov. Ako všetci, čo tam boli, aj on už mal čosi vypité a robilo mu značný problém prejsť tie tri metre až k autu. Keď konečne nastúpil a zabuchol dvere, Čárli trochu podráždene povedal:
- Dúfam, že si sa vytyčkoval už vonku, to auto je nové...
- Neboj sa, som v pohode.., povedal Maroš a zatváril sa divne. Rýchlo otvoril dvere, vyklonil sa von a vykašľal nutkanie tráviaceho traktu. Ústa si utrel do rukáva mikiny, znova zavrel dvere a povedal:
- Teda, teraz je to už v pohode...Hehe... Môžeme ísť.., a zamával dievčatám, ktoré mu pred tým sedeli na kolenách. Tie mu s úsmevom odkývali a akoby na jeho počesť si odpili z fľaškových pív, čo si každá z nich chránila ako oko v hlave. Znechutený z toho všetkého som pár krát po sebe prudko pritlačil plynový pedál a povedal som Marošovi, ktorý ako jediný nebol pripútaný:
- Zapni si pás...
Pozrel sa na mňa zakalenými očami, usmial sa špinavými ústami a povedal:
- Ja sa v aute nebojím...
Zapol som tlmené svetlá a zopakoval som..:
- Zapni si pás...
Niečo mi chcel znova povedať, no hneď ako otvoril ústa, zvrieskol som naňho:
- Pripútaj sa!!!
- Šak ja ... Som pripnutý... Šak neziap.., povedal preľaknutý a trasúcimi sa rukami začal ťahať pás. Keď ho poriadne zapol, pohli sme sa.

Čakal som, že auto bude na mokrej ceste v rýchlej jazde aspoň trochu vynášať, no vďaka pohonu všetkých štyroch kolies auto na vozovke sedelo ako detský zadoček na novom šerbli. Kúsok za dedinou som na rovnom úseku odskúšal aj šiesty prevodový stupeň a keby sa Zdeno neopýtal Čárliho, či to nemá ešte jeden pás navyše, veru by sa ručička tachometra bola poprechádzala aj za dvesto dvadsiatkou, len mi bolo ľúto tých dvoch vzadu.
Pred Moravcami sme boli do desiatich minút. Spomalil som teda, aby náhodou kožkári nemali hlúpe pripomienky.
- Kam to vlastne ideme? spýtal som sa, keď sme vošli do mesta.
- No, až sa podarí, tak ešte aj domov by sme radi, keď Maroša vyhodíme v Slepčanoch.., povedal Zdeno, ktorý, tak, ako aj tí dvaja, dýchal zhlboka jednou rukou drvil držadlo dverí. Prešiel som teda cez mesto a pedál som pritlačil až na výpadovke, ktorú križovala hlavná cesta. Za ňou už výpadovka pokračovala až do Slepčian. Pred križovatkou som videl stopku, no nespomaľoval som. Až tesne pri značke som dupol na brzdy a zastavil som. Vedľa cesty bola prevrátená motorka.
- Čo robíš..? opýtal sa Zdeno a nechápal, prečo si odopínam pás.
- Čo by som robil, ty drúk, veď je tam niekto vyvalený, do čerta..!!!
- Nikto tam neni.., to je Ondrova motorka, povedal a v hlase som mu zrazu cítil akýsi strach...- poďme preč.., nehybaj ta..
Ostal som chvíľu hľadieť na dokrívané plechy a na chvíľu sa mi zdalo, že vidím Ondra, ako sa prechádza za motorkou a niekam telefonuje...
- Čo sa tu stalo..? spýtal som sa a zapol som si pás. Pokračoval som v ceste ďalej cez križovatku na Slepčany. Zdeno začal hovoriť...
- Išiel v pondelok ráno o druhej z Beladíc domov a keď tu odbáčal, od mesta mu nedal prednosť neosvetlený kamión...Ani nezastavil, našli sme už iba kúsky z jeho svetiel pri ceste.., hovoril Zdeno a stále akoby mu niečo bránilo o tom hovoriť.
- Ako viete, že nesvietil..? opýtal som sa.
- Policajti kvôli tomu za ním išli už od Večierky, preto aj letel, prečo ale nezbadal v tme svietiacu motorku...
Hlas sa Zdenovi trochu zatriasol a prestal hovoriť. Ja som išiel pomaly a cesta do Slepčian trvala trochu dlhšie. A hoci som už vedel, čo sa stalo Ondrovi, stále mi vŕtalo v hlave, čo tam ešte robí tá motorka. Odrazeným svetlom xenónov Imprezy ma oslnila tabuľka s nápisom "Slepčany".
- No, naviguj.., Maroš.., povedal som a pozrel som sa naňho. Spal.
- Zobuďte ho, do kelu.., povedal som tým dvom dozadu. Spali aj oni. Vyradil som a prudko som trhol volantom do oboch strán. Vzápätí som dupol na brzdu a znova som pomykal volant na obe strany. Zabralo to. Prebrali sa všetci traja, dokonca preľaknutý Zdeno aj čosi vykríkol... Opäť som Marošovi kázal navigovať. Keď sa spamätal, pár krát som na jeho namáhavé povely odbočil doľava, potom doprava, potom chvíľu rovno, zase doprava, až sme boli na mieste a Maroš si odopol pás a otvoril dvere.
- Šibe ti..!!? prekričal som pískajúcu kontrolku, aj hluk motora a potiahol som Maroša späť do auta. Išli sme asi štyridsiatkou a on začal vystupovať za jazdy...
- Jáj...ešte nestojíme...šak zastav teda.., povedal Maroš a prešiel si dlaňou po tvári. Zabrzdil som a zaradil som spiatočku. Cúvol som pri dom, na ktorý ukázal. Ani sa nepozdravil, iba silno zabuchol dvere.
- Počkaj, idem dopredu.., povedal Čárli a presadol si. Počkal som, kým si zapne pás, pozrel som sa, či ho má zapnutý aj Zdeno a keď som videl, že ten už hľadí do seba, tak som šiel. Chvíľu som blúdil po dedine a keď som sa konečne dostal na výpadovku k Moravciam, pritlačil som obľúbený pedál až k podlahe.
Spopod nedokonale odhlučnenej palubnej dosky sa rachot šiestich valcov predral až do kabíny a efektívne osvetlené budíky za volantom na mňa mávali svojimi tenkými ručičkami. Kým jedna z nich striedavo behala z jednej strany na druhú, tá druhá sa iba pomaly presúvala na pravú stranu a po niekoľkých sekundách prekročila sto štyridsiatku. Potom sa obe ustálili a chvíľu ostali rovnobežne jedna s druhou mieriť na čelné sklo nad palubnou doskou.
Keď sme sa blížili ku križovatke, kde ležala Ondrova motorka, spomalil som. Chcel som sa ísť pozrieť, akú stopu po sebe zanechal spomínaný kamión na kapotáži motorky. Keď som vyradil do neutrálu a auto už len voľne dochádzalo, Zdeno sa prebral. Videl, že chcem zastaviť a ísť z auta von.
- Nehybaj ta ..!!! Nič tam neuvidíš...!!!
Spýtal som sa ho:
- Čo tam podľa Teba chcem vidieť?
- To neviem, ale neic ta.., naliehal. Bol zjavne nervózny a akoby sa bál toho miesta. Čárli sa len usmieval.
- Dobre teda, nejdem ta, ideme domov.., povedal som a zapol som si pás. Zdeno sa ešte chvíľu pozeral na mňa, či ozaj z miesta odídem.
Zaradil som jednotku a pomaličky som prechádzal križovatku. Díval som sa na ležiacu motorku, slabo osvetlenú iba neónovým svetlom spopod Imprezy. Z tmy sa odrážali iba hrany jej chrómových častí. Na chvíľu sa mi zazdalo, že pár metrov za motorkou ktosi stojí.
Pristúpil som spojku a auto zastavilo pár metrov za prerušovanou hrubou čiarou ohraničujúcou hlavnú cestu. Prižmúril som oči a siluetu chlapa som videl stále jasnejšie. Stál tam a z vrecka vybral telefón. Priložil si ho k uchu a niekam volal. Nepočul som ani slovo, ale videl som, ako hýbe ústami a niečo do telefónu hovorí. Zvláštne bolo aj to, že telefón v tme nesvietil. Po pár sekundách telefón položil na zem a s rukami vo vreckách sa pozeral na nás. Naklonil hlavu trochu na pravý bok, akoby nás skúmal. V tej chvíli po hlavnej ceste prešlo akési auto a osvetlilo motorku aj pole okolo nej na dosť veľkú vzdialenosť. Okolo motorky však okrem nízkej trávy nebolo nič. Hneď na to, ako sa svetlo okoloidúceho auta stratilo na hlavnej ceste, sa muž stojaci pri motorke objavil znova. Prežmurkol som očami a potriasol som trochu hlavou. Keď som sa ta pozrel znova, videl som tam už iba prekotenú motorku.
- Niečo sa ti nezdá..? spýtal sa Čárli.
- Nie, v pohode... Prečo je Zdeno taký nervózny, keď sme tu? spýtal som sa a išiel som ďalej.
- No... On.. To je ťažko...Oni tu chalani boli ešte v tú noc, keď Ondra odviezli, chceli zobrať motorku ku nemu domov, aby ju cigáni nerozkradli. Lenže už pri motorke našli aj káru nejakého cigáňa, čo si na ňu robil zálusk. Po cigáňovi však ani stopy, tak to nechali tak. Na druhý deň vraj toho cigáňa našli kdesi pri Čaradiciach na nejakej lúke. Sedel tam a trhal lupienky margarétok. Bol vraj úplne šedivý, celý sa triasol a nikto mu nerozumel ani slovo...
- Skráť to.., povedal som.
- No, vraj tu straší... a Zdeno je trochu poverčivý, takže asi tak.., povedal Čárli a s nadhľadom sa začal trochu smiať...
- Možné to je.., povedal som a poponáhľal som sa domov. Čárli sa na mňa pozrel a s divným výrazom v tvári sa spýtal:
- Už aj ty..?
Usmial som sa a potom sa zasmial aj on. Nič som už nepovedal a šiel som ďalej do mesta. Bolo ľudoprázdne a vládlo v ňom úplné ticho rušené iba dunením tmavomodrej dvojtonovej obludy so štyrmi kolesami. Kde-tu sa z tmy vynorila zatúlaná mačka a zasvietila na rachotiace auto malými očami. Potom sa obzrela a rýchlo sa skryla.
Zdeno bol totálne tvrdý. Sedel, vlastne napoly ležal, na zadnej sedačke a rozvalený s hlavou ovisnutou pred ľavým ramenom, s prstami prekríženými na bruchu ako nebožtík, odfukoval svoje podnapité sny. Sem-tam sa trochu mykol, otvoril oči, prstami si utrel ústa a čosi zamrmlal. Nič sme mu však nerozumeli, lebo hovoril odzadu a dosť rýchlo. Keď dohovoril, zahmýril sa a ruky si znova preložil do polohy mŕtvoly. Zakaždým sme sa len zarehotali a cesta domov nám celkom ubehla.
Keď Impreza zastavila pod košatým orechom pred naším domom, podal som Čárlimu ruku a rozlúčil som sa. Vystúpil som zo Subary a pohladkal som túto krásavicu po vyfúkanom chrbte farby fialkovej metalízy. Ťažko sa mi s ňou lúčilo, ale keď odchádzala, zažmurkala na mňa svojimi nádhernými diódovými hmlovkami.
Potichu som vošiel dnu, zamkol som vchodové dvere, obliekol som si pyžamo a ľahol som si do postele. Prikryl som sa tenkým paplónom a hľadiac v tme na stenu som rozmýšľal nad postavou, ktorú som videl pri Ondrovej motorke. Na chvíľu som privrel oči, aby som si ju lepšie vedel predstaviť...

... a zaradil som jednotku. Pomaly som sa rozbehol a preradil som do dvojky. Vreskot dvojtaktného dvojvalca stíchol a počul som za sebou už iba krásny pukot výfukov. Vlasy som mal kdesi za sebou a teplý letný vietor mi vial do tváre spolovice osvetlenej zapadajúcim slnkom. Vnímal som iba jemné vibrácie sedačky pod sebou a odskakovanie kolies na nedokonale rovnej asfaltovej ceste. A trochu aj to, ako frekvenciou motora rezonovali aj rukoväte, pevne zvierané v dlaniach ozbrojených proti vetru koženými rukavicami. Po chvíli som si uvedomil, že možno pri takejto istej nádhernej jazde zahynul aj Ondro, s ktorým som chcel na motorke prejsť celý svet. Všimol som si, že vedľa mňa ide na motorke ešte niekto. Pomaly sa ku mne približoval z pravej strany a keď ma dobehol, spomalil na moju rýchlosť. Pozrel som sa na neho a on sa ma spýtal:
- Prečo ti tečie po tvári voda..?
Ja mu na to..:
- To sú kvapky smútku, ktorý zviera moje hrdlo od straty priateľa až po dnes...
Naše hlasy sa trochu tajomne ozývali, a hoci sme obaja sedeli na motorkách, nemuseli sme ani kričať a predsa sme sa navzájom počuli.
- Prečo ťa tak raní smrť? Nevieš, že je to jediná vec, bez ktorej život nie je možný..? Nevieš, že až keď sa zmieriš so smrťou, môžeš hľadať zmysel života..?
- Viem, ale boli sme si blízki a chcel som s ním ísť na motorke okolo sveta...
- Prečo tu teda roníš kvapky plaču a nejdeš na motorke okolo sveta, ak to je ešte stále tvojím snom..?
- Lebo priateľ, s ktorým som tento sen sníval, zomrel.
- Počuj, priateľu... ale... to ty musíš snívať svoje sny...
V tej chvíli som v komsi na motorke vedľa mňa spoznal človeka, ktorý stál aj v noci pri Ondrovej motorke, v tej chvíli som spoznal, že je to Ondro. No hneď, ako som to zistil, zmizol. Zmizol. Zmizol tak, ako vtedy, keď ho osvetlilo auto, a tak, ako vtedy, keď sme boli tak blízko od našej cesty okolo sveta. Pevne som teda pritlačil zalepené viečka a vytlačil som spomedzi ne chladivé slzy.
Keď som potom otvoril oči, vlasy som mal strapaté a zopár z nich bolo slzami prilepených na tvári. Už som necítil ani vibrácie cesty, ani rezonanciu rukovätí, ani som nepočul ozvenu a hukot motorky, ani mi tvár z jednej strany neohrievalo neustále zapadajúce slnko života a z druhej strany nechladila hrôza smrti, len som počul spev lastovičiek stavajúcich hniezdo nad oknom do mojej izby a v čerstvom studenom vzduchu som cítil nádhernú vôňu letného rána.
Utrel som si oči a posadil som sa na posteľ. Stále som rozmýšľal nad slovami, ktoré mi vo sne povedal Ondro. V duchu som sa sám seba pýtal:
- Odkiaľ vlastne pochádzame..?
Vravím si..:
- Od Boha...
- A kam ideme..?
- No... k Bohu...
- Hmm.. a teda načo potom tá prechádzka medzi tým...?
Oprel som si ruky o kolená a povedal som:
- No.. Na čo..?
Postavil som sa z postele a vykročil som do ďalšieho zbytočného dňa snívať svoje sny...