Nebo sa na mňa hnevá,
pretože som ťa zradila.
V mojej mysli počujem tvoje slová,
dal si mi srdce na dlani a ja som ho ranila...
Nebo plače za svojou hviezdičkou
a ja chcem plakať s ním.
Bol si mi vzácnejší než najdrahší kov,
no bola som len tvojím trápením.
Nebo netuší akú bolesť prežívam,
môj rozum káže, no srdce iné vraví,
moje slzy ti do daru dávam
a nech sa ti v živote bezo mňa darí...
Nebo na mňa zosiela pohromy...
plačem, modlím sa, kričím...
Všade sú blesky, bijú hromy...
viem, že svoj smútok za tebou nikdy nezničím...
Zbožňujem ťa, no vlastniť ťa nemôžem.
Len sebec by to tak mohol povedať...
Tak nech som sebcom, ak ťa chcem milovať!!!
Je to vari hriech, keď chcem na teba spomínať?
Hromy bite, nebo hnevaj sa!
Chcem sa láske ospravedlniť.
Do mojej opatery už nikdy nedaj sa,
nedaj sa mojim rukám zradným znova pohladiť...
Dátum vloženia 20. 4. 2007 16:26Lucyja88
...nebo...
Básnička je vložená v kategórii Zaľúbené
Počet zobrazení básne 2512
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- HUD81
Nádhera sa skvie v každom
kto pre niekoho rýmuje...
Každý sa teší s dažďom
keď ho ten druhý miluje...
20. 4. 2007 17:27