Basnicky.sk

Slnko ma svojím lúčom pošteklilo po tvári, a ja, chtiac, či nechtiac, som musela otvoriť oči. Bolo ráno, neodbytná chvíľa vyliezť z postele a opäť sa zaradiť do neustávajúceho prúdu života, tak rýchleho a uponáhľaného v poslednej dobe. Bosé nohy ťapkajú po studenej podlahe, v kuchyni postavím vodu na kávu, ktorá ma hádam postaví na nohy. Vonku za oknom sa črtá koruna košatého stromu.Zasadil ho ešte môj dedo. Slnko sa odrážalo od lesklých zelených listov lenivo sa pohupujúcich v miernom vánku.Pozerám na hodiny, šesť ráno. Ako je skoro.

Deň sa vliekol. Ceý čas som zavretá v sivej budove s pochmúrnymi múrmi. Žiadna zeleň, žiadne slnko, žiaden život. Len neosobné kývanie hláv zo strany na stranu, nemé bezduché prikivovanie, sem tam lenivá, len akoby mimochodom poznámka a tichý potlačovaný smiech, či tiché mrmlanie a šomranie. Žiadna energia, nič osobné. A do toho tikot, tak pravidelný a neúprosný, tikot hodín nad dverami odmeriavajúci minúty do konca, či začiatku. Sledujem slnečné lúče tancujúce po stenách. Myšlienky sa mi rozbiehajú všetkými smermi a vytvárajú zdanlivo nesúvislé obrazy. Sem tam záblesk, známa tvár, mračná pohybujúce sa šialenou rýchloťou po oblohe, hviezdy žiariace na nebi, záblesk očí, úsmev, staré príhody, známe náhody, nejaké nehody- detstvo. A za ním skrytá tvár, taká milujúca, pre mňa jediná, tvár starého otca. A za tým všetkým listy košatého stromu pohupujúce sa vo vetre. Slané kvapky dažďa rozbíjajúce sa o okenné tabule bubnujú a pripomínajú mi tie hodiny.

Keď som bola malá, často som sedávala na jeho kolenách. Hral sa somnou a rozprával mi rozprávky, príbehy a postavy v nich ožívali. Prežila som tisícky príbehov. Raz som bola indián zakrádajúci sa húštím a striehnucim na nepriateľov, inokedy roprávajúci strom kývajúci sa vo vetre a brániaci sa ostriu sekier. Utrpela som množstvo porážok týchto bojoch a po lícach mi tiekli slzy – boli slané. A Starý otec opäť vysvetľoval, prečo sú slané, odkiaľ pochádzajú, a prečo človek plače keď je smutný, ale aj šťastný, ako vtedy, keď som sa v tých príbehoch stala, hrdinom a víťazom.
Starký rozprával a vzduchom sa zatiaľ šírila neuveriteľná vôňa koláča, inokedy vôňa pečenej slaninky, či iných dobrôt.
Na tých kolenách odetých do nohavíc zodratých vekom a prácou sa odohrávalo moje detstvo, najkrajšie spomienky. No prešli roky a ja som rástla, už som nemohla sedieť na tých známych kolenách, no po po líci ma aj naďalej pohládzala daň, veľká a mozoľnatá od každodennej tvrdej práce, tvrdá, neúprosná, a predsa nežná, vekom zmenená, zošuverená, vráskavá – stará.

Hodiny. Konečne „odtikali“ presne stanovený čas a zvonenie ma vytrhlo zo spomienok.
Šum, ruch, buchot, zvuky miešajúcich sa hlasov, šuchotanie nôh a listov papiera. Ktosi otvoril dvere a mňa ovanul čerstvý prúd vzduchu. V zápätí mi do nosa udiera zápach potu, voňaviek, vydýchaného vzduchu a špecifcká „vôňa“ miestnosti.
Rýchlo sa pozbieram a odchádzam, von, do života.
Hodiny tikajú.


Ťažké kvapky dažďa sa rozbíjajú o tabule skla, akoby nesli váhu celého sveta, musím vstať.
Je chladné ráno, za oknom sivo a studeno. Prebehnem do Kúpeľne a vystavým telo prúdu teplej vody. Steká, obaľuje ma do svojho jemného, priesvitného obalu, a ja sa cítm ako kameň v rieke ktorý obaľuje voda, tvaruje ho, hladká, modeluje doň svoje predstavy...Keď budem pod vodou dosť dlho zmení voda aj môj tvar, uplatní aj na mne svoju fantáziu? Zjemní krivky trochu ostrého nosa, zaoblí hranatosť pliec a bokov?
... Akurát zmeškám. Opúšťam teda falošné predstavy, obliekam sa, rýchlo ešte kávu, neodmysliteľný ranný rituál, rýchli pohľad na hodinky- je šesť hodín- Takskoro? A už som vonku, kvapky mi kopírujú tvár. Len chvýľu, rozprestriem dáždnik, chcem zostať nezmenená.
Vzduch sa mieša s vôňou mokrého lístia a výparov z neďalekej fabriky.
Kráčam rýchlim krokom, členky mi sem tam zasiahnú kvapôčky vody – čaká ma maličká miestnosť, na okne kvet. Musím ho poliať. Zdá sa mi to smiešne, keď lejem vodu z pohára a po okne zatiaľ stekjú dažďové kvapky.
Hodinky mi svojím tikaním pripomínajú, že čas beží, že sa nikdy nezastaví, musím pracovať.
Sem tam sa otvoria dvere, dnu sa strčí hlava, čosi povie, potom opäť zmizne a nechá po sebe len neurčitú vôňu parfumu vysiacu na prahu.
Kvapky stále pohládzajú sklo, no už len ňežne, akoby so sklom splývali v jedno, akoby sa konečne pomerili a pochopili, že sú jedno, že jedným boli a jedno budú, že sú závislé jedno od druhého. Tichý šepot ich rozhovoru, ich priznania ma uspávajú... Zobudím sa, všade navôkol tma a ticho, len monitor mi svojím tajomným svetlom osvetľuje prekvapenú tvár. Miestnosť dýcha mysticku, ba priam až ťaživo dusnou atmosférou. Je ticho, som tu sama. Tiene sa vykrádajú spod skrýň, vyliezajú spod prahov, chcú sa ma dotknúť, chytiť, zajať do svojho mocného zovretia strachu a zlých snov. Kvet na parapetnej doske, inokedy tak oplývajúci životoma farbami, sa teraz mení na chápadlá tieňov, aj on ma chce chytiť. Som vystrašná, zmetená, vezmem kabelku, rýchlo do nej nahádžem to najnutnejšie, na ostatné už niet času a ustpujem ku dverám. V rukách zvieram dáždnik, ako kedisi moji dávni hrdinovia meč, na svoju obranu. Zakrádam sa miestnosťami, v kútiku duše dúfam, že narazím na ďalšiu zmetenú tvár, nestalo sa, len svoju neopatrnosťou zhadzujem papiere zo stola, šuchocú mi pod nohami. Tiene ma už našli, niet času hľadať vernú, zmetenú dušu, dáždnik pripravený, zamierim k dverám a! Na jeho konci prekvapený strážnik s očami vypúlenými od bolesti, pustil na zem baterku, ktorá zahnala tiene späť do kútov.
Chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo vysvetliť moje počínanie, ale humorne naladený strážnik všetko pochopil a nakoniec s úsmevom vyprevadil na ulicu.
Deň sa pomaly blíži ku koncu, zatváram za sebou dvere, už neprší.
Hodiny tikajú.



Ostrý zvuk budíka ma vytŕha zo spánku. Je ráno, čas vstať. Pomaly vsávam. Už to nejde tak rýchlo ako kedysi. Ruky bolia, neposlúchajú. Sú vráskavé a zošúverené, už neposkytujú takú oporu ako vtedy...varím kávu, ako už toľké roky, sedím v pyžame, v teplých papučkách, je chladno. Za oknom, veľká záhrada, vždy som takú chcela mať. Veľký strom je jej dominantou. Je starý, už zažil mnoho takých rán ako je to dnešné, na mohutom konári nezlomenom vekom vysí hojdačka kníšuca sa v jemnom vetre, aj tá už mnohé pametá – toľko ako ja.
Som stará. Strom v záhrade, čo akou nádherou oplýval, je bez listov.
A hodiny, tie hodiny čo som ako malá tak obdivovala, nemá ich kto natiahnuť - zastali.
Je ticho, počuť tmu.

Slnko mi pošteklilo tvár a ja, chtiac, či nechtiac, musím vstať. Je ráno, otec v kuchyni pripravuje raňajky a ja o chvľu budem musieť ísť do školy.
To bol ale zvláštny sen. Pozerám na hodiny- šeť ráno. Je tak skoro.