Basnicky.sk

Obraz,ktorý visel v spálni nad posteľou mal Matej pred očami všade,kde sa len pohol.Bol to portrét jeho otca.Prísna sebavedomá tvár s ostrým pohľadom a veľlkými fúzmi a zdvihnutá stále čosi pripomínajúca ruka...Matejovi zakaždým prinavrátil deň,ked mu otec zvýšeným hlasom povedal:Novákovcom odteraz pomáhať nebudeme.NIKDY!Obrali nás o kus pozemku,podplatili sudcu a tvária sa,že sa nič nestalo.Nezabudnem im to...kým budem žiť a aj keby smädom umierali nepomôžem im nikdy!!ani ty!nikdy!rozumies?!"
Matej neraz o otcovom príkaze rozmýšľal.odkedy zostal sám,nepozdával sa mu,no susedom Novákovcom sa radšej vyhýbal.
Raz,ked sa vracal unavený z práce akýsi zvláštny zápach mu odrazu vnikol do pľúc.Z domu Novákovcov sa husto valil dym.Po chvíli vyšľahol oheň.Matej nerozmýšľal a vykríkol:Horíííí!!!"počul len nárek malých detí,vtedy schytil z dvora vedro a rozbehol sa k domu.Nakoniec sa všetko podarilo ešte pred večerom dať do poriadku a tak ked si večer ľahal spať zrak mu padol na obraz,ktorý visel na stene.Zmocnil sa ho strach.NIKDY!...znelo mu v ušiach:Sklonil hlavu.O chvíľu opäť nesmelo položil zrak na obraz.Spozoroval,že nebohý otec sa spopod hustých fúzov na neho usmieval a v ušiach mu tentoraz zaznelo:"Rozumiem ti synu už dávno som im odpustil...Ja by som konal rovnako."