Basnicky.sk

TY(JA)NOSTALGJA

Zranené more...plné lačných citov.
Okusuješ biedu vyhnancov.
Miesto slnka nad hladinou
škerí sa jak víťaz.....jeden
hnusne veľký otáznik.

Neznášaš tie obdobia bez
odpovedí. Sám a tak ďaleko
od ľudí. Už nepísal si, ach
a ako dlho, ani jednu z tých
naivných básní.

Zas vzlietnuť a spáliť si krídla?
...
Radšej však ticho ako bolesť.
Ticho ,do ktorého vtláčajú sa
spomienky.
Tie bolia najviac.

Jak spitý sa ťaháš ulicami.
Všetko je jak medom natreté.
Nie na sladko...lež na lepkavo.
Kde? Kde je tá sila, čo niesla ťa?
Je preč...preč...preč.

Sila, čo niesla ťa...
Ó bože,nesúď nás za bolesť
lásky.
Zmrtvýchvstané city
udusené bahnom
všednosti.
Kries ma láska,
mriem za živa pochovaný.
Bez teba jak zombie, žijem
na povely.
Vstaň, choď, zadus sa!
Rozviažte mi krídla...chcem lietať.
Cítiť, že žijem...dýcham.