Basnicky.sk

Zo sna prebudený hlasom rána,
oči mlkvo snívajú sen nedosnený,
za dňom novým poberáš sa znova,
tvoja myseľ je sťa lúč do rannej rosy.

Prvé lúče paletou farieb hýria,
nad horizont sa derie nový deň.
Tvoje myšlienky ešte v tom sne víria,
A z noci,nový rodí sa deň.

Oči mlkvo hľadia na tú krásu,
na zrod nového dňa v ktorom si i ty,
jak rozprávku tú mihotavú,
vítaš deň srdcom i dušou dojatý.

Hľadiac oknom očí svojich
na krásne mihotavé zore,
čo srdcia teší nás všetkých
a zaženie i tie najväčšie bôle.

Nie, už nesníš,už oddych končí,
hlavou sa ti myšlienka po myšlienke brodí,
ten bochník chleba,čo tvojim dňom je
začneš pomaličky krájať v tom polosne.

Posledné puto noci padá z Tvojich očí,
ale ty rád bys dosnil ten sen nedosnený,
tvoja myseľ zo skaly dňa do rokly noci padá
a ty sníš ďalej dokrásneho belavého rána.

Ďaľší sen ozdobí tvoje snenie ranné,
kde sa spomienka so spomienkou naháňajú,
jak víla v hustej hmle tvojej rodnej zeme,
kde počiatok života tvojho sa kolíše,
ako dieťa v maľovanej kolíske.

V snoch si v diali,tam v rodnej zemi,
kde prvé slová vyriekol si a prvé si
sníval krásne detské sny.

Sníš o rukách otca i matky svojej,
kde v bezpečí si snívať smel,
tie ruky chvály,ale i hany,
kde v šťasti a v láske tvoj mladý život zrel.

Vraciaš sa dňom i nocou,
meriaš cestu dlhú v diaľ,
biješ sa sám so sebou,
bys premohol ten veľký žiaľ.

Pred zrakom tvojim cesta dlhá,
tam v diaľ,kde skala puká,
jazerá riek,slzou chmárav čiernych
vraciaš sa stále znova tam, medzi svojich rodných.

Jak srdcu lahodí ten hlas,
šum lesa,či pohľad na jedľový háj,
v žítnych lánoch nový rodí sa klas
tebe najkrajším zostane rodný tvoj kraj.

I keď neverný bys kraju svojmu
odobral sa v šíri svet
duša tvoja navráti sa tam,kde si uzrel prvý deň.

Nepochopíš ľudí tvrdých,čo jak skala pošli v svet,
neobzrieť sa už nikdy viacej
na ten kraj svojich detských liet.

Darmo telo,žula-mramor
dokázať,že on je viac
lež v tej žule živé srdce bije
a mramor?-Ten boľavú dušu kryje.

Roky letia,jak havran čierny,
mladosť sa mu tratí v diaľ,
telo chabé v žule puká
a už len ubolené srdce má.

Tíško valí hruďou svojou
Dunaj vody starých Álp,
kolíšeš sa za perejou
a spomínaš na rodný kraj.

Hoc život žil bys v kúte sveta
u protinožcov,alebo u veľkých Ánd,
tichá hora,vôňa vetra,
pripomenie veľký žiaľ.

Raz vrátiš sa tam, v rodnú horu,
uzrieť prvý ranný lúč,
až krátiť sa Ti život bude a ukončíš tu zemnú púť,
rodná to zem prikryje Tvoju hruď.