Basnicky.sk

Rozprávočka začína sa,
plynie celkom pomaly,
o dvoch dietkach, čo kedysi
ešte v plienkach plakali.

Nevedeli nič o sebe,
nepoznali ešte svet,
milovali svoje matky,
väčšej lásky pre nich niet.

Pomaličky rástli,
skúšali prvé slová
netrvalo dlho
a už škola volá.

Učili sa pekne kresliť,
sprievať rôzne pesničky,
doma mamke recitovať
roztomilé básničky.

Neskôr smutne sedeli
a písali úlohy
čo im dala učiteľka,
ked chodili do školy.

V škole dostali prvú pusu,
stretli prvé lásky,
držali sa za ruky
a možno hladili si vlásky.

Každý si šiel svojou cestou,
nemali spoločnú tému,
nemal jej čo povedať,
no ani ona jemu.

Potom prišli časy,
ked sa viacej videli,
no on a jej kamarátka
za ruky sa vodili.

Len sem-tam sa pozdravili
viac nebolo treba
i ked ona by si aj priala,
celkom ho spoznať chcela.

Netrvalo dlho,
vlastne iba chvíľu,
ony sa spolu rozišli,
on našiel si inú.

Šírili sa o ňom reči
a škaredé fámy,
ona naňho nemyslela
tak žili si samy.

Plynuli hodiny, dni
a možno rok,
každý mal vyšliapanú svoju cestu
a žil si svoj život.

Jeden pekný deň sa im cesty skrížili,
keď sa vybrali za kamarátom
a celkom sa zblížili.

Chodili sa spolu kúpať,
no ani to nebolo modré,
on mal stále priateľku
a tajil to dobre.

Možno sa dobre bavil
možno sa len pretvaroval,
jedno je ale isté,
že po kamoške pokukoval.

Ona bola zničená
a fakt jej to vadilo,
lebo raz ku kamoške,
raz k nej sa správal vášnivo.

Prešiel týždeň a všetko skončilo.
po nikom sa nepozeral
ani nesprával sa vábivo.

On si šiel po svojom
ona túžbou mrela,
a zasa medzi nimi
ostala len diera.

On mal svoje lásky,
ona záujmy,
nestretávali sa,
no každý používal slovko „MY“.

Prišla očakávaná chvíľa,
keď zabuchla si byt,
spolu čakali na jej otca,
kým príde jej otvoriť.


Tá chvíľa trvala hodinu,
možno dve,
pomaly začínala tušiť,
čo tým sleduje.

Na druhý deň sa stretli zas,
je to veľmi milé,
lebo od toho dňa
rátame ich spoločné chvíle.

Ich prvá pusa padla,
tak ich všetci chváľte,
vyprovokoval ju
a bolo to v aute.

Ešte stále sú spolu,
je to už viac než rok,
každučký ich pohyb
je pre nich spoločný krok.

Stále držia spolu,
či je to dobré a či zlé,
i s členmi druhých rodín
držia za dobré.

Jedno pekné ráno,
keď slnko svietilo celý deň,
sa stala sprostá havária
a krachol celý sen.

Sen o veľkej rodine,
sen o zdravých deťoch,
o spoločnom bývaní,
A aj o úletoch.

Takto končí románik,
sladká rozprávočka,
veľmi ma to mrzí,
smútok zaviera mi očká.

Na posteli držia sa mi slzy,
to množstvo slanej vody nevie látka vpiť,
moc by som si priala
s Tebou na nej byť.

I keď Ťa mám stále pred očami,
ten obraz, či list plný lásky,
chcem cítiť ešte aspoň jeden dotyk,
chcem aby si mi nežne hladil vlásky.

Dobre vieš, čo myslím,
ležať Ti na hrudi,
počúvať tlkot tvojho srdca,
cítiť ako Ti krv prúdi.

Heslo mojich citov znie:
„Za lásku bojovať treba!“
tak konečne pochop,
že žiť bez Teba sa mi nedá.