Basnicky.sk

Často vravím životu – nedávaj mi toľko, aby si mi toľko nemohol vziať. No on bol nevyspytateľný – dal mi toho až priveľa. Nebolo to naraz, to by som si určite bol všimol.(ale ktovie? Ako môžem rozhodovať nad tým, čo by bolo, keby... ? Ajtak by sa to zrejme stalo ináč, všetko je prevrátené.) Bolo to postupne, a ja som len bral, neuvedomujúc si riziká. Vtedy som ešte netušil, že za všetko sa platí. Darmo budete poučovať niekoho, kto sa v danej situácii ešte neocitol. Človek si uvedomí krízu, až keď sa pod ním prelomí ľad. Dnes už mám dosť skúseností na to, aby som si dovolil tvrdiť, že viem, o čom hovorím. Ako sa mi už zdalo, že som na vrchole šťastia, nečakane som spadol. Ale bolo to naozaj nečakané? Naozaj situáciu nesprevádzajú žiadne viditeľné alebo aspon načrtnuté udalosti, podľa ktorých by sa dalo určiť, čo bude nasledovať? Naozaj všetko príde bez varovania? Neviem, ale už som prišiel na to, že aj šťastia veľa škodí. Je všetko až tak perfektné, že to môže byť už len horšie. S hrôzou som zistil, že čím dlhšie žijem, tým viac strácam všetko, čo (nielen na živote) milujem.
Snažil som sa to vyriešiť. Lež ako? Veľmi primitívnym spôsobom, ktorý by v afekte napadol azda každého smrteľníka – a to práve vlastné dobrovoľné ukončenie svojej životnej púte. Nebyť práve ľudí, urobil by som to. Neviem ale, či to bolo vykúpenie. Neviem, či mi chceli pomôcť, alebo ma nechať potrápiť sa ešte dlhšie na tomto svete... Veď keď sa oni tak dlho trápili, prečo by som si aj ja nemohol vypiť svoj pohár trpkosti bytia až do dna? Prečo by som mal zbabelo utekať? Ale čo ak mi chceli pomôcť? Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo by práve Vám pomohol človek? (Mám dojem, že je ešte horší než čert z rozprávok, ktorý si dáva do zálohy Vaše duše) Ja áno. A to bol dôvod, prečo som nadobudol pocit, že je lepšie nebyť žiadnemu človeku nič dlžný. A tak som sa všemožne snažil vrátiť svoje dlhy rovnakým dielom, ako sa mi dostali. A čo som si vyslúžil? Ľudskú nenávisť... Mal som pocit, že nikdy nepochopím tento živočíšny druh.. A dúfal som v to...
...až kým som nestretol ju. Na pohľad sa neodlišovala od ostatných. Lenže jeden pohľad nestačí, tak som sa pozrel ešte raz. Zazrel som záblesk pochopenia, no ešte dlho som sa pohrával s myšlienkou, či sa mi to iba nezdalo. Bola trpezlivá. Postupne ma prinavrátila do bežného života, ďaleko od mojej priepasti, nadlho zamestnala moju myseľ (volala sa Empatia). A tak, postupom času sa zo mňa stal jeden z nich. Človek, čo nerozmýšľa, tvor bez humánnosti, ktorý ide neochvejne ďalej naschvál nevnímajúc svoje obety, ktoré musel podhodiť, aby sa posunul ďalej, hoci nevedel, kam kráča a ako to skončí. Ale je správne takto žiť? Ďalší obrat v mojom živote spôsobil, že som si musel položiť túto otázku a opäť zapnúť zmyslové orgány, aj keď by som najradšej nič nepočul, nevidel a necítil.
Často som rozmýšľal nad tým, ako sa tieto veci vôbec mohli stať, ako som to mohol pripustiť. Bol som to naozaj ja? Táto nezodpovedaná otázka ma dohnala k neuveriteľnej posadnutosti, kto vlastne som a kým som bol, ak som vtedy vlastne BOL. Nech som sa snažil akokoľvek na to prísť, stále sa mi nedarilo, nemal som ani najmenšie tušenie. Možno to Pánboh zariadil tak, aby tí najhĺbavejší jedinci, ktorým zíde na um nad čímsi takýmto premýšľať, na to neprišli. Príčiny môžu byť rôzne, o ktorých však nechám rozmýšľať ostatných.
Postupne som však zisťoval, že môj život sa ubral nesprávnym smerom a extrémnou rýchlosťou. Možno to tak urobil schválne, aby, keď počas jazdy, kým sa to dá ešte odvrátiť, som to nezistil a nepohol kormidlom. Zatiaľ čo ja som rozmýšľal v krajine transcendentálna, zabudol som vnímať naozajstný svet. Až teraz som si uvedomil, prečo ľudia vedia, že je lepšie nerozmýšľať – radšej premárnia svoj život celkom iným spôsobom. Ťažko však povedať, čo je správne, pretože pravda je veľmi relatívna. Možno ak by som sa nad tým trocha viac ZAMYSLEL, vyvodil by som nejaké zmysluplnejšie závery, no čo z toho, ak by ma potom uvrhli do zatratenia a pochopili až o niekoľko storočí?