Basnicky.sk

Tie moje sny,
čo hrejú sa málom,
nádejou lásky pokropil dážď.
Vždy na chvíľu stíchnu,
keď zaspievaš pieseň,
vôňami kvetov mi zahalíš tvár.
Kiežky dalo sa lietať,
nad vŕškami neba,
v perinách vánku si oddýchnuť len,
tak bolo by krásne,
byť odleskom jari,
ktorú len v tebe milovať smiem.
Túžim byť blízko,
pri prameni sviežom,
na lúke s tými,
čo kvetmi chcú byť.
Princeznou tvojou,
ľaliou bielou,
čo pokiaľ ťa cíti viac nesmie sa báť.
A voda sa zmýva...,
pramení z očí,
no nevie nájsť toho,
kto pil by ju rád.
Tečie a tečie,
hoc vždy jej je málo
pre neznámy kvietok,
čo vädne tiež sám.