Basnicky.sk

U nás máme taký skvelý zvyk, že hodinu začína vyučujúci, ale končí zvonček. Konieckoncov, tak je to spravodlivo rozdelené, nie?
10 minút po zvonení vojde do triedy (samozrejme, za sprievodu záchodových oneskorencov a pravidelných návštevníkov bufetu, ktorým správne načasovanie nič nehovorí...) pani profesorka.
Žiaci predvedú krátky a zaužívaný uvítací rituál. Robia to tak nadšene, veď niet divu, konečne sa dočkali toho vytúženého momentu, kedy sa začnú (s veľkou chuťou) vzdelávať. Tie prestávky sú len strata času a obedovať netreba, aspoň sa schudne.
A ako hovoríme tomuto javu?
Áno, uhádli ste, je to irónia....
Keď sa pani profesorka pomaličky posadí, všetci sa s úľavou zvalia na stoličky. Na sekundu nastane vzácne ticho, a potom sa to po celej triede rozšušká, a hlasnejšie, a potom to už prejde do voľnej debaty. Keď (už trošku nahluchlej) pani profesorke-učiteľke začne prekážať hluk, prestane sa venovať vtieravým žiačkam v prvej lavici a o niečo hlasnejšie povie: „No ale ticho tu bude ...“. A napriek tomu, že ju bolo sotva počuť, naozaj sa všetko o nejaký ten decibel stíši. Dočerta! Aj ja chcem byť taká uctievaná!
Prejdeme k výkladu učiva. Jedným uchom počúvam, a zároveň píšem túto sprostosť. Len povedzte, že ste už čítali niečo nudnejšie!
„No, na dnešnej hodine by sme si mali prebrať ... bla bla bla .... minule sme ešte niečo nestihli ... bla bla .... zemské jadro ... pôjdeme trošičku ďalej... bla bla bla bla... atď.“ Ajtak si každý robí, čo chce: domáca, lístočky, gymnastika na stoličke (myslím tým ako-hojdanie), monológ niektorých schizofrenikov a pani profesorky (... čiže sú to tri, také vrstvy, v ktorých sa nachádza život... bla bla bla .... biosféra .... bla bla... voda viazaná v ľadovcoch .... bla bla, atď.). O nejaký čas sa stávam hluchonemou, hlasy a vŕzganie je pre mňa nemý zvuk tichého šumu krídel malej muchy. (Dobré, čo?)
Zobudím sa na to, že všetko naokolo stíchlo. Pozriem na hodiny, ale kvôli rozmazanému obrazu na ne musím čumieť o niečo dlhšie. Päť minút pred koncom. Ahá, pani profesorka sa znova vyhráža skúšaním. Chúďa, tá už je riadne zúfalá, keď nás nevie inak utíšíť!
Chvíľu si zvykám na dávno nepočutú a skoro zabudnutú naozajstnú, reálnu tíš. Je to blaho, masáž chrbta pre moje ušné bubienky.
„No postavíme sa . . .“ naša učiteľka biológie to vždy vzdá o niečo skôr. O také dve minútky.
Aaale! Osožné ticho je preč. Neva.
Už som sa zmienila, ako milujem prestávky?!