Basnicky.sk

Niekde v Leviciach. Dve rozrehotané indivíduá, zrejme moje kamarátky, si hádžu tenisovú loptičku. Kazí im to poskakujúca Kengura, ktorá sa to žlté a guľaté pokúša chytiť. Vlastne sa dá povedať, že sa oprávnene dožaduje svojho majetku. To je Jakub. Chudák. Priezvisko nepoviem, ešte by ma zbil.
Jediný, kto sa tam aspoň trochu podobá na človeka, je, hm... jeho meno neviem, čo je fakt blbé. Opiera sa o činžiak s vyblednutou fialovou farbou. O pestrofarebnosť však netreba mať núdzu. Postarajú sa o to výrazné nečitateľné grafity. A na niektorých miestach sa dokonca –berme to, povedzme, ako bonus- objavia jednoduché (ale za to veľmi výstižné) vety typu: Jana je štetka.
Začínam zisťovať, že ten chalan je sexi.
„Hej, Šimon, vieš jazdiť na jednom kolese?“ Spýtal sa Niekto. A viete koho? Toho pekného chalana. Šimona. Ten sa uspokojí s obyčajným: „No,“ a sadá na bicykel. Na MOJ bicykel. Ale on o tom nevie, že je môj. Nedá mi, aby som sa neusmiala. Ajkeď sa tomu trošku bránim.
Už ide. No, tak sa teda ukáž! Zdvihne predné koleso. Vau, je vážne dobrý!
„Ha, to viem aj ja!“ Skríkne Klokan Skákalka, a beží za Šimonom, s cieľom privlastniť si môj bicykel a následne ho rozframforcovať na milión kúskov. To mám ale smolu.
„Nieee...“zamravčím. „Tvoj bike? Nechcel by som...“ Aký milý... Rozbehnem sa za Skákalkou. (Rozhovor s pekným chalanom- síce len krátky- mi dodal odvahu. Nieže by mi chýbala.) Chytím svoj bicykel, aby sa nemohol pohnúť. „Zlez!“ keď sa nad tým teraz zamyslím, lepšie som moju požiadavku vystihnúť nemohla. „Prečo?“ Takú prihlúplu otázku môže zo svojej prihlúplej papuľky vypustiť len prihlúply Kubíkovský Klokan! Mozgová bunka sa vybrala na dovolenku?
„Nedovolila som ti!“ zrevala som, zbavená zmyslov. A čudujete sa? „Nepríjemné...“ Poznamenal okloidúci, ktorý rád strká nos do cudzích vecí.
Chvíľu sa na seba pozeráme. Ak to takto pôjde ďalej, asi hodím tyčku. Chápete, prečo? Zrazu dostanem nápad, ako tomu predísť. Bežím (zase... dnešný svet je takýý ubehanýýýý) za Šimonom- drží Kubove raketky. Vytrhnem mu jednu z ruky (I am S.O.R.R.Y.!) a otočím sa k Skokanovi. Položí bicykel (ja som vedela, že to zaberie) a začne ma naháňať. Už zase bežím.
A teraz otázka: Viete, čo sa stane, keď Kengure zoberiete raketku? Stane sa z nej psychopat. Tu mám živý dôkaz. Kriste. Ja sa ho normálne bojím!!
Keď už nevládzem, spravím tú najsprostejšiu vec v mojom živote: skríknem: „Lujzááá!“ a myslím si, že dievča, ktoré je zabraté do ohovárania nejakej kravy, ktorá sa včera „cmúľala“ s tým okuliarnatým bifľošom, ktorý ani nevie o tom, že má niečo medzi nohami, bude reagovať na jej meno. A to ešte v prípade, ak sa tá dotyčná volá LUJZA. Teraz môžem začať rozmýšľať nad tým, koho mozgová bunka sa vybrala na dovolenku...
Proste, hodila som raketku jej smerom. A viete, čo sa stalo? SPADLA. Kto by to čakal?
Teraz som si už bola istá, že ak dnes prídem domov, tak jedine v podobe ducha. Bežať som už nevládala. Postavila som sa za dievča so sympatickou tvárou a začala som sa okolo nej točiť. Tak, aby ma delila od Psychopatickej Kengury (pričom som dúfala, že to dievča, ktoré sa na chvíľu premenilo na môjho bodyguarda, bude mať pre mňa pochopenie).
Už ma to nebavilo (pravdupovediac som nevládala...). Nechcem s ním mať nič spoločné! Zastala som. Druhá najväčšia blbosť v mojom živote. A viete, čo mi ten Klokan spravil?! Začal ma ťahať za vlasy! „tak toto NIE!“ a tak som ho kopla. Chcela som to medzi nohy, ale neviem, kde sa to podarilo. Myslím, že to bola v poradí tretia najväčšia hovadina v m. ž., ale ja už nemám nervy to počítať. Robte si to sami.
Kubík od zlosti nevedel, čo mi má urobiť, a tak tam len stál a čumel na mňa. Bolo to komické. Nakoniec ma strčil a utekal za Lujzou, lebo zistil, že mu zobrala kľúče. Aké úbohé!