Basnicky.sk

Duša moja smúti a srdce moje tuší,
že je navždy koniec, už len to musí,
že všetko stratilo sa v nekonečnosti,
že treba si uvedomiť kruté skutočnosti,
už nikdy neuvidí kvety na lúke rásť,
už nikdy pokoj večný nebude môcť nájsť,
že stratilo chybou veľkou kúsok seba,
že už nikdy nedotkne sa modrého neba.

Ja chcel som ju znova pohladiť po brušku
a opäť šepnúť jej ušku,
ako túžim po nej, ako veľmi ju milujem,
lež ona vyriekla len „už nepotrebujem“,
v tej chvíli na oblohe objavil sa obrovský mrak,
zakryl slnko, zakryl nebo a ostal zo mňa iba vrak,
ja potácam sa po tme, blúdim hlbokou nocou,
nevidím nič, tápam pod jej silnou mocou.

Ona zabudla na mňa, jej srdce skamenelo,
a na moju lásku k nej navždy zanevrelo,
nikdy neodpustí mi, čo hrozne som spravil,
nikdy nedovolí mi, aby som to niečím napravil,
nedokáže zabudnúť na krivdu, ktorú som urobil,
ona myslí si, že inej som sa chvíľami podrobil,
že daroval som inej lásku a na ňu zabudol,
že v cudzom srdci som na krátko pobudol.

Teraz už len na trpkú samotu si zvykám
a za svoje činy neskutočne pykám,
moje srdce krváca, pretože nemôže lásku jej dať,
pretože ju už nemôže naveky milovať.
Smútok ma preklial na tisíc krát,
už nikdy jej nepoviem ako ju mám rád,
bo ona už nedovolí mi to povedať zas,
už stratilo sa naveky, čo existovalo v nás.