Basnicky.sk

Hladina je hladká
a budúcnosť sa zdá byť taká sladká.
Zrazu vánok skrytým vlnkám serenádu zahraje
a mňa pri srdci zvláštny pocit zahreje.
No znenazdajky zradne svojím slákom rozoženie všetky vtáky
a ty zistíš, že tento okamih je taký večne krátky...

Farebný závoj vtedy rozprestiera svoje krajky
a za horizont tiahnu prvé čajky.
Prvé, potom posledné.
Posledné.
Ale nie sratené, pretože ich biele vlajky
tiahnu za nimi ako poučenie na konci bájky.

Poslednýkrát zazrú číru vodu,
aby im pripomenula časy, keď pili z tohto vždyživého brodu.
Žiadna sa zatrateniu nepoddá.
Veď vzkriesením im bude vlastná sloboda.

A tebe- bezmocne stojacemu na brehu spieva vietor smutnú pieseň ľúbeznú
a sivozlaté lúče zapadajúcich nádejí ti bezmocnému pošepnú: „Človek, nesmúť,
požehnanie im daj na tú dlhú púť,
veď žiješ z ich obety,
nech tvoja vďačnosť ich na ceste posvätí.“