Basnicky.sk

Keď vo vašom živote nastane nejaký vážny „zlom“, potrebujete čas, aby ho hlava mohla spracovať. Mne sa niekedy stane, že mi to moja hlava nespracuje ani po dlhšom čase, dokonca ani vtedy, keď sú to len také bežné veci. A potom sa dostávam často do nepríjemností. Nepríjemnosť je veľká vždy podľa toho, aká významná je udalosť, vec či vlastnosť, ktorú môj mozog nevedel prijať a tak to proste len- použijem ľudový výraz- vygrcal na chodník a išiel ďalej. Netrápilo ho, že kúsok grcky mu zostalo na topánke a bez toho, aby si to uvedomil, nesie sa s ním stále ďalej a ďalej, až si to nejaký bystrý človek všimne. Ten bystrý človek je zo zásady moja mama a ten grcanec je šajba z matiky. Čo už... bola som šikovná.
Nasleduje zdĺhavý otravný proces, a to je – znechutenie okolia k mojej osobe. Chápete, to je taká „ovčia následnosť“. Keď jeden povie: „Fúj, ona má na topánke niečo slizké, špinavé.... no vyzerá to jak keby vyliezla z kanála... že sa nehanbí! A také šikovné dievča!“ ostatní to povedia tiež, lebo sa nechcú odlišovať. Chcú ísť s davom, byť tuctové... ovce. Na rozlíšenie oviec som s kamoškou raz vymyslela taký trik: keď ste na prechode a za vami stojí hlúčik už na pohľad vymetených mozgov, skúste prejsť na červenú. Ak sú to ovce, pôjdu za vami a autá budú trúbiť a vodiči kričať neslušné slová, prípadne ukazovať nekalé veci. Vy to však zoberte s nadhľadom, pretože viete, že za normálnych okolností by ste takú hlúposť určite nespravili, len ste sa súrne potrebovali presvedčiť o ovciach. V opačnom prípade, keby ste v strede cesty zistili, že nazúrené pohľady tých nervákov za volantmi sa upierajú iba na vás, znamelnalo by to, že tí ľudia za vami sú normálni obyčajní ľudia a vy ste zo seba nadarmo robili debila. Alebo ste nepôsobili dostatočne dôveryhodne? Nie nadarmo sa hovorí, že ľudia, ktorí si veria, sú oveľa viac úspešnejší... Veru, hoci sa to nezdá, ovce (takisto ako aj iné zvieratká) takéto veci vycítia.
No. A po tom – teda po tom zdľhavom procese plného poučiek a zákazov a sľubov a čojaviemčoho ešte, príde na rad čistenie topánok. Pre niekoho je to absolútna samozrejmosť, že si musí topánku očistiť, dokonca sa mu to možno páči. Práca mu ide od ruky, vidno, že má prax a vy nespozorujete žiadne známky lenivosti. Jedinec to berie ako ponaučenie do života a dušuje sa, že už nikdy takúto chybu nespraví. Dokonca si myslí, že samotné očistenie topánky nestačí, že si to treba opraviť ešte nejak inak. Väčšinou si takýto človek zaobstará nejaké prostriedky, aby sa topánky leskli, ligotali, prípadne si tam aj ponašíva nejaké srdiečka. Aspoň symbolický darček pre „Bystrého človeka“ (v mojom prípade to bola mamina) nesmie chýbať.
Do takéhoto typu ľudí ja určite nepatrím.
Beriem život s nadhľadom, ležérne a s cieľom byť šťastná aj z maličkostí, ostatné ignorovať. Takíto ľudia si nevšímajú posmech oviec. Možno až keď čírou náhodou zablúdia do miestnosti so zrkadlom, zistia, že to, čo im ostatní ľudia hovorili, bolo všetko pravda. A vtedy si vzdychnú a povedia si: „A ja som si naivne myslela, že sú to ovce...“ a keďže tento typ ľudí si nerado pripúšťa svoje chyby, po troch dňoch strávených čumením do zrkadla a presviedčaním sa o krutej pravde, im dôjde. Cez slzy a rozmazanú špirálu roztečenú po tvári potichu, ale predsa povedia: „treba s tým niečo robiť.“.
Lenže to nie je tak, že teraz sa postavia a idú sa činiť. Nie, kdeže. Takýto druh všežavcov je mimoriadne lenivý. Ich do kúpeľne treba priam dokopať a každú chvíľu chodiť kontrolovať, či topánky naozaj umývajú. Spočiatku sa vám až nožík vo vačku otvára, s akou nechuťou vôbec niekto dokáže niečo robiť. Ale po čase sa to zlepšuje. Ak je tréner dobrý, už po niekoľkých mesiacoch neustáleho čistenia a drhnutia ďaľších a ďaľších topánok môžete badať, ako sa lenivosť postupne stráca a vy môžete s hrdosťou vyhlásiť, že tréner je jeden z mála...
Myslím, že tieto informácie sú celkom pravdivé. Testované dermatológmi i mnou.