Basnicky.sk

Tak trošku mi mikuláš pripomína plastelínu. Ako, chuťovo, chápete... A možno čokoláda a modelovacia hmota sú dve odlišné veci, a možno to s tým zveličovaním tiež trošku preháňam, ale... naozaj to tí mikulášoví „výrobiaristi“ tak trošku, poňekud... FLÁKAJÚ! Možno by som mala najprv vysvetliť, prečo som jedla plastelínu.
Ale to by sa nežiaduce osoby dozvedeli pravdu o tom, prečo som kedysi dávno nepísala písomku z geografie. A to už by som bola ako nejaká Star, že jej lozia ľudia do súkromia. Nieže by som chcela zmeniť tému, ale povedzme si to na rovinu: pravda je ajtak príliš nudná, treba si užívať život! Diska, alkohol, preklepy... no né?
Takže scéna: všetko je v tranze, sedím za stolom na stoličke – nie, myslím, že na nej ležím, a namiesto učenia poctivo ulamujem čokoládu z „do pol pása vyžratého mikuláša“.
Dala som si do úst za hrsť hriešnych kúskov neodolateľnej zmesi sladkých ingrediencí (je to príliš krasne na to, aby to bola pravda) a nielen kvôli svedomiu prísnej diéty, ktorú nikdy nedodržiavam, letelo to svinstvo do koša!
V divadelnej hre zvanej „Moja autobiografia nedeľňajšieho popoludnia“ nastala prvá a zároveň posledná priama reč: „Fúj!“
Veru, mladí ľudia to s diétovaním majú čím ďalej ľahšie a ľahšie(a to sa ešte čudujeme, že je toľko prípadov anorexie). A to nie je jediný prípad.
A teraz sa pýtam: toto má byť príprava do toho ťažkého, neľútostivého, pesimistického a výfukmi znečisteného života?!
Rodičom a blízkym: Chápem, že nás máte radi, ale netreba nás rozmaznávať vo vatičke, potom nemáme ten pocit... viete, tej sebaprekonateľnosti..