Basnicky.sk

Keď slnka lúč na líce ma pohladil
a deň s nocou opätovne sa vymenil,
v ten večer poslal som ti malú báseň,
čo možno v sebe skryla nežnú vášeň,
vtedy život môj vzplanul sťa oheň silný,
ja zaľúbil sa do teba to nie cit mylný,
ty si za ruku zobrala ma v diaľ a v diaľ,
v ten deň už žiaden človek necítil žiaľ.

Prešiel čas a my ruka v ruke kráčali si zas,
prešla jar, leto, jeseň a i v zime mráz,
ja miloval som a ty ľúbiť ma chcela,
lež urobil som chybu veľkú, čo odpustiť sa nedá,
vtedy mesiac zahalil sa veľkými mrakmi,
a obrovský hnev odkryl sa pred zrakmi,
vtedy kameň lásky v ruke ti zbledol,
keď ruže kvet ti na srdci zvädol.

Teraz vznášam sa vo sne, ako vták na krídlach,
keď plačem za láskou, ktorá krídlom kývla,
keď láska pre mňa stratila zmyslel navždy
a obrovský smútok zo mňa cíti každý,
keď deň sa pre mňa nocou stáva,
vtedy samota na mňa už z rohu máva,
keď tu stojím a slzy v oku mám,
vtedy rozmýšľam prečo každý zostáva sám.

Keď nedarí sa mi odraziť a vzlietnuť,
a aj najsilnejšie hviezdy začínajú blednúť,
keď vietor mi šepká musíš zabudnúť navždy,
ja ľúbiť chcem ale nie už za búrky a v daždi,
keď do tmy vyzbrojím sa len maličkou sviečkou,
vtedy viem, že lásku skrývam pod mojim srdiečkom.
Ak ešte malá komôrka v tvojom srdiečku mi patrí,
prosím odpusť, ja milovať ťa chcem už úplne navždy.