Basnicky.sk

Opretá o múr hľadím do bezvetria.
Pozorujem tých náhliacich sa ľudí.
Kto im vyhodil život do povetria?
A čo ich každé ráno neustále budí?
Nechápavým pohľadom pýtam sa kde kráčajú.
Každý iným smerom a predsa sa raz stretnú.
Ako je možné, že aj po pádoch vždy vstávajú,
a ich životy navzájom sa pretnú?
Vždy vedia kam idú a predsa cítia sa stratení.
Každý s vlastným príbehom hľadá si pocit bezpečia.
No každý na ceste raz potkne sa o kameň hodený,
a v beznádeji vrhne sa do ľudského náručia.
Kamkoľvek už kráčame, vždy chceme len jediné.
A to stretnúť človeka, ktorému navždy srdce dáme.
Prečo si ale navzájom vravíme aj veci nemilé?
Veď aj tak všetci spoločnú budúcnosť máme.