Basnicky.sk

Len hviezdy na oblohe osvetľujú mesto, ponárajúce sa do nočného spánku, zimná chladná noc dotvára atmosféru vianočných sviatkov. Ľudia sa v domovoch nežne túlia k sebe a pomaličky zaspávajú, tešiac sa na ďalšie ráno.
Nad mestom veľká skala sa vypína, na nej chlapec žialom bičovaný do doliny sa pozerá. Odísť dnes večer sa snaží. Po lícach teplé slzy stekajú, zakrývané dlhými vlasmi s ktorými sa vietor tíško hrá. “Už dva roky” vzdychne si chlapec, “ešte posledný krát, posledný krát” tíško si šeptá. “Ešte raz sa vrátiť” .
Kráča úzkym chodníčkom, pozná ho naspamäť, už tri roky ním kráčal denne do školy. “S kamarátmi sa stretnem”. Prázdniny rýchlo ubehli. Pomaličky sa blíži na miesto. Netuší že táto noc zmení jeho život.
“Ahoj, ja som Majka”, ozve sa z anjelskej tváre a úsmev na tvári zvýrazní božiu dokonalosť. “Srdce sa zbláznilo“, myslí si, bije a bije. Zaklínadlo bolo vyslovené, zaklínadlo, ktoré chlapca prenieslo do sveta, ktorý doteraz nepoznal, žil v ňom iba vo svojich snoch a ráno smutne odchádzal. Prosil Boha aby táto chvíľa nikdy neskončila, aby sa už nemusel vrátiť z neba.
Nemohol spávať, vždy mal pred sebou ten obraz, tie oči ktoré boli bránou do neba, v ktorom sa stále stretával s dievčaťom.
“Ahoj, nepôjdeš von?” každý večer vyťukával do mobilu a netrpezlivo čakal na odpoveď. “Áno rada”. Boli to krásne chvíle, chvíle kedy sa stretávali, dve osamotené srdcia a tíško sa rozprávali. Nádherné noci, kedy anjeli v nebi tancovali, kedy Rómeo a Júlia ožívali, a Orfeus a Euridika sa milovali.
“Prídi prosím von, prídi aby som nebola sama” ozvalo sa z telefónu. Chlapec i keď rozospatý rýchlo vyskočil a ponáhľal sa do náručia svojej milej. “ahoj, som rada, že si prišiel” vyslovila. Bola to krásna noc, krásna, len keby si Amor neprišiel pre svoj šíp. Niečo sa vtedy zlomilo. Dievča odmietlo chlapca a s druhým sa spustilo. “nič som ti nesľubovala” ozvalo sa z jej pier, “mám ťa strašne rada ako kamaráta” pokračovala. Vtedy chlapcova duša zomrela a srdce sa rozbilo.
Kráčal cestou domov, už slzy nemal v očiach, všetky vyplakal, pozeral sa na oblohu a mesiac mu tvár s ľútosťou hladkal.
Chlapec sa zo spomienok vrátil. I dnes mesiac ho spoznáva a svojimi nebeskými rukami ho hladí, chlapec naposledy bozk svojej milej dáva a do temnoty svoju dušu hodí.
Na zemi leží a srdce pomaličky prestáva biť, v očiach stále obraz anjela má, i ten pomaličky mizne, a chlapec prestáva žiť.