Pod tichom tvojich rias
zaznel vo mne krasny hlas.
Si ako vanok hebkych kridel labuti
si nekonciacou vlnou mora
v pobreznom zakuti,
ta vlnka stroskotava v tuzobnej spleti
v zamatovo upletenej mojej sieti...
Vo chvili, ked tuzis hlavu sklonit k ramenu
zmeni sa moje vnutro k chladnemu kamenu.
Som sebec, nevidim tvoje slzy, nevnimam,
ze v tej najtazsej chvili ostal clovek sam.
Stratila som slova, lutost i hanba zaliali mi zily
a tie slova stratene, nachadzam v tejto chvili...
preto povedať Ti chcem,
ze v srdci malujem Ti prstom oblaciky medove
sytim nimi Teba, tvoje pery - kvetne luky
... na znak svojej vieri
kladiem srdce medzi tvoje ruky
... dycham dychom tvojej duse,
vnimam ten roztraseny tep
tak mocne objala ma tvojej duse splet.
Si anjel - carovná bytost z vysin
hviezdnych bran
Tak otvaram Ti svoje srdce dokoran
Neznesiem Ti modre z neba,
ani hviezdy k noham nesklonim
Som len prosta bytost,
mam srdce a tento rym.
Dátum vloženia 29. 12. 2006 15:16*Dadka*
Vyznanie
Básnička je vložená v kategórii Vyznania
Počet zobrazení básne 2480
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti