Basnicky.sk

Obloha bola zastretá čiernymi mrakmi. Všade bolo šero a slnko už desaťročia nezazrelo povrch zeme. Všade vládol chaos, démoni na seba brali ľudskú podobu a vládli ako králi alebo cisári. Vietor rozfukoval do krajov iba hlad a chudobu. Šťastie a láska opustili tento svet. Príčina všetkého bola ukrytá hlboko v srdci hory smrti. Tam bol trón zatratených a na ňom sedel mocný Falagar. Bol to nekromancer, ktorý menil mŕtvych na vražedné stroje a ovládal armádu démonov, ktorá plienila svet ľudí a robila z nich otrokov. Všetci považovali nádeje už za stratené, všetci okrem dvoch ľudí, ktorý práve prechádzali mostom cez rieku smrti. Lady Liliana bola anjel v tele človeka, jemná, citlivá a neľútostná bojovníčka za spravodlivosť. A Lord Danalis, posledný syn svetla a obhajca večnej rovnováhy. Kráčali k poslednej prekážke, ktorá ich delila od siene zatratených. Bola ňou brána, ktorá tvorila koniec mosta a pred ňou stál ten najväčší a najodpornejší démon akého cestou stretli. Meral asi sedem metrov a na miesto rúk chápadlá. Vznášal sa kúsok nad zemou, odetý do rúcha s plameňov. Zbadal dvoch cestovateľov a vzniesol sa do výšky. Temnotou sa ozval hromový hlas „čo za smrteľníkov to ide otravovať môjho pána“
„ mi ho nejdeme otravovať, ideme ho súdiť a potrestať za skutky čo napáchal“ zvolal Lord Danalis.
„ustúp démon, inak zomrieš mojou rukou“ povedala Lady Liliana, no nečakala že poslúchne.
„ja som už dávno mŕtvy, mňa nezabijete hlupáci“ a vrhol sa smerom k pútnikom. Danalis zdvihol čepeľ lásky, meč ktorý menil lásku na oheň, lásku ktorá prúdila medzi Danalisom a Liliana. Poslednú a jedinú lásku v tomto bohom zabudnutom svete tmi. A Liliana zodvihla svoju palicu spravodlivosti, ktorá ešte len čakala na čas kedy sa rozžiari bielim svetlom, pretože spravodlivosť sa stratila. „budiš“ skríkli a vrhli sa na démona. Meč vzplanul a vyšľahol na démona oheň silnejší a ničivejší než jeho plamenné rúcho. Z palice Lady Liliani vyletel lúč čistého a jasného svetla. Naraz udreli plameň a svetlo démonovi do hrude a ten vykríkol hlasom od ktorého padali skaly. Zmenil sa v ohnivú guľu a padal do rieky. Cesta bola volná. Pred bránou sa zastavili aby sa ešte raz porozprávali, lebo vedeli že už niet cesty späť. No nenachádzali slov v tomto pochmúrnom svete. Ticho nakoniec prelomil lord Danalis „vedz že nech sa stane čokoľvek, vždy ťa budem milovať“ Liliana sa len usmiala a povedala „ smrť nieje koniec, je to iba nádych pred ďalším životom. Taká malá dovolenka, po ktorej sa znova stretneme.“
„Tak poďme na to na čo sme sem prišli“ a otvorili poslednú bránu ich spoločnej púte. Kráčali sieňou a ich kroky sa niesli do výšky a mizli tak ako ich sily. Tam na konci siene bol trón zatratených a sedela na ňom postava muža, ktorého už ťažko bolo označiť za človeka. Pokožku bledú a vysušenú, oči vpadnuté do seba a na miesto vlasou iba také šedivé páperie. Vstal a prehovoril slabým ale za to jasným hlasom. „hlupáci, prešli ste peklom, zaslepený túžbou po spravodlivosti a na jeho konci vás nečaká nič iné než smrť“
„dosť bolo rečí, prišli sme konať“, „ nech sa tak stane“
muž zdvihol svoju palicu a zahalil ho oblak čiernej hmli, bolo počuť iba ako odrieka prastaré kliatby v už dávno zabudnutom jazyku „Kasana siana sul, masentígo sidilis“ otvorila sa ohnivé brány vo vzduchu a prechádzali nimi bytosti zrodené s číreho zla a nenávisti. Ohnivý škorpióni, znetvorené zvieratá a nemŕtvy ľudia, ktorých duše boli uväznené v ich hnijúcich telách. Lady Liliana zodvihla ruky „ volám k sebe sluhov ohňa, nech sa v túto chvíľu zhmotnia. Nech ich plameň ničivý, spáli jeho prečiny.“ Z jej palice vyletel záblesk, ktorý na chvíľu osvetlil celú sieň. A z neho vyletelo päť fénixov, bytosti zrodene z ohňa sa okamžite pustili do boja so škorpiónmi. Oheň bojoval proti ohňu. Danalisov meč preťal vzduch a vytvoril žiarivý kruh „ Služobníci vzduchu, rozožeňte svojimi krídlami temnotu a rozfúkajte to čo malo byť už dávno mŕtve.“ S kruhu vyletelo päť krásnych veľkých motýľov, ktoré vytvorili svojimi krídlami vietor a ten útočil na mŕtve telá a menil ich v prach. Liliana vystrelila striebristé povrazy do čiernej hmli, pritiahla Falagara. Lord Danalis sa zahnal mečom a usekol mužovi hlavu. No stále žil, pretože jeho duša bola skrytá v tróne.
„bež Liliana, zachráň svoj život“
„nebuď hlúpy, teraz ťa neopustím. Prešli sme spolu taký kus a nezaváhali ani na okamih. Teraz NIE.“
„tak ho zničme.“ A tak pozdvihli svoje zbrane ktoré spojil prúd zlatistého, slnečného svetla a ožiaril trón. Začal sa chvieť a s ním aj celá hora. Meč a palica padli na zem. Lord Danalis a Lady Liliana podišli k sebe. Objali sa tak, ako by sa už nikdy nechceli pustiť.
„je po všetkom“
„áno, môžeme v pokoji odísť, je čas“
ich pery sa spojili v poslednom bozku, najúžasnejšej veci akú táto prekliata hora videla. Trón praskol a plamene pohltili dvoch bozkávajúcich a milujúcich sa ľudí, ktorých mená zostali navždy pochovane v srdci tajomnej hory.
Tak zhasla čepeľ lásky, aby mohla znova vzplanúť v novom svete. A rozžiarila sa palica spravodlivosti, pretože spravodlivosť bola konečne vykonaná.
THE END.